Začína sa éra vojny proti terorizmu, ktorá do sveta donedávna rozdeleného studenou vojnou prináša aktualizujúcu polarizáciu. Nový nepriateľ sa odteraz volá islamský terorizmus. Svet, z ktorého pochádza, je treba zbaviť zbraní hromadného ničenia, ale najmä oslobodiť tamojší ľud v duchu západnej demokracie a ľudských práv. Radikálne hnutie Taliban, ktoré v Afganistane vládne od roku 1996 a považuje sa za hlavného podporovateľa Al-Kajdá, je koncom toho istého roka vyhlásené za „pochované“.
Štrnásteho apríla tohto roku prezident Joe Biden oznámil, že je „čas, aby sa americké jednotky vrátili domov“. V ten istý deň predseda afganského parlamentu Mir Rahman Rahmani informoval ministra zahraničných vecí Antonyho Blinkena, že politické kruhy v Kábule hovoria o hrozbe občianskej vojny, ak americké vojská do (symbolického) 11. septembra opustia krajinu. Podľa Antonyho Blinkena nič také nehrozí. Minimálne od júla potom prichádzajú správy o úspešnom postupe Talibanu Afganistanom a v nedeľu 15. augusta veľvyslanectvá mnohých krajín evakuujú svojich pracovníkov, pretože militanti z Talibanu, tí porazení, sú už v Kábule a hotujú sa vyhlásiť Islamský emirát Afganistan.
V istom slovom zmysle sa Afganistan nachádza v permanentnej občianskej vojne. Minimálne odkedy mudžahídi trénovaní USA, Saudskou Arábiou a Veľkou Britániou začali bojovať proti marxisticky orientovanej vláde Ľudovej demokratickej strany Afganistanu. Podpora týchto skupín s cieľom „boja proti komunizmu“ viedla až k vzniku Talibanu a Al-Kajdá.
Z Afganistanu dnes masovo utekajú vydesení ľudia a agentúry prinášajú obrázky tlačiacich sa mužov, čo len znásobuje hlavnú obavu, že prvými a hlavnými obeťami nových poriadkov sa stanú ženy, ktoré títo muži odmietli brániť. Situácia však skôr pripomína dohodu medzi militantmi a vládou, pre ktorú je všetko lepšie ako skutočná občianska vojna.
Čo sa stalo? V istom slovom zmysle sa Afganistan nachádza v permanentnej občianskej vojne. Minimálne odkedy mudžahídi trénovaní USA, Saudskou Arábiou a Veľkou Britániou začali bojovať proti marxisticky orientovanej vláde Ľudovej demokratickej strany Afganistanu. Podpora týchto skupín s cieľom „boja proti komunizmu“ viedla až k vzniku Talibanu a Al-Kajdá. Posledný, kto podporoval agendu ženskej emancipácie, bol komunistický predseda vlády Mohamed Nadžibulláh, islamisti krytí Spojenými štátmi ju však (už po odchode Sovietov) odmietli.
Otázka postavenia žien nikdy nebola príčinou intervencií okupačných veľmocí, i keď sa vzhľadom na extrémne patriarchálne podmienky zvykne využívať zakaždým, keď sa nanovo zosilní boj o zóny politického vplyvu. Napriek tomu, že ide o najzraniteľnejšiu časť obyvateľstva, nemožno zabúdať, že Afganistan je od čias britských ópiových vojen v Číne a rusko-britskej Veľkej hry predovšetkým územím zrážky obchodných, a teda aj vojenských záujmov Západu a Ázie. Teda dôsledkom kolonializmu, v ktorom moderný západný intervencionizmus narazil na odpor silnejší ako najmodernejšie zbrane. Afganistan sa tak stáva aj zrkadlom konca éry, ktorá zlyhala.