Keďže už prakticky nik nevie, kde je pravda a čomu má vlastne veriť, vzniká živná pôda pre rôzne špekulácie. Na jednej strane je razantná snaha o očistu spoločnosti nepochybne sympatickým krokom. Veď kto už by chcel žiť v skorumpovanom štáte?
Na strane druhej nezrovnalosti vo výpovediach „kajúcnikov“ vyvolávajú pochybnosti, či sa takto rôzni zločinci nesnažia zachrániť si kožu a povedia čokoľvek, len aby sa vyhli väzeniu, resp. skrátili im trest. Keďže jeden zo svedkov sa už priznal ku krivej výpovedi, tak zjavne nejde o nejaký výmysel.
Nuž áno, prebieha tu boj o verejnú mienku, lenže to bol práve Lipšic, ktorý spriazneným novinárom podsúval informácie. Hoci v tejto konkrétnej kauze by mu aj človek dal za pravdu, v hlave bliká kontrolka: „Čo ak tým Lipšic sleduje niečo iné?“
Podstatné je teraz oddeliť zrno od pliev – kde sa niekto snažil prikrášliť skutočnosť a vyfabuloval nepravdivý príbeh, a kde skutočne došlo k trestným činom, za ktoré by mali byť vysokopostavení predstavitelia súdení.
Čo je však najdôležitejšie – výsledky vyšetrovania by mali zostať za múrmi prokuratúry a už vonkoncom by sa nemali objavovať v médiách. To nevrhá dobré svetlo ani na prokurátorov, ani na žurnalistov, ktorí informácie zo živých spisov neustále vynášajú. Posudzovať v takejto situácii, čo je pravda a čo je lož, je prakticky nemožné.
Lipšic, ktorý sa koncom júla zastal vyšetrovateľov NAKA z tímu Očistec a prokurátorov z jeho Úradu špeciálnej prokuratúry, si zjavne ešte nezvykol na to, že už nie je politikom ani advokátom a hudie si svoje. Tvrdí, že mu ide o pravdu. Podľa Lipšica za útokmi na NAKA a časť prokuratúry sú snahy „zabrzdiť vyšetrovanie mimoriadne závažnej trestnej činnosti“. V rozhovore pre konzervatívny denník Postoj Lipšic povedal: „Pokiaľ sa z tých mediálnych výstupov navodzoval dojem, že naši vyšetrovatelia neposkytujú súčinnosť, antedatujú zápisnice a manipulujú svedkov, tak si myslím, že som mal povinnosť zastať sa vyšetrovateľov.“
Podľa jeho slov tu prebieha boj o verejnú mienku a špeciálna prokuratúra je vo veľkej defenzíve. Tvrdí, že ak sa prokurátorov, ktorí vyšetrujú závažnú trestnú činnosť a sú pod obrovským tlakom, nikto nezastane, tak si jednoducho povedia, že im to za to nestojí a kauzy tak nebudú nikdy dotiahnuté do konca.
Nuž áno, boj prebieha, lenže to bol práve Lipšic, ktorý spriazneným novinárom v minulosti podsúval informácie. Hoci v tejto konkrétnej kauze by mu aj človek dal za pravdu, v hlave bliká kontrolka: „Čo ak tým Lipšic sleduje niečo iné?“
Preto keď mu generálny prokurátor Maroš Žilinka oponuje, že aj špeciálny prokurátor musí dodržiavať princíp zdržanlivosti, zdá sa, že požaduje len to, čo by malo byť samozrejmosťou.