Keď v septembri 2021 zavítal pápež František do Dómu sv. Martina v Bratislave, ťažko, preťažko sa museli počúvať jeho slová mnohým vysokým cirkevným hodnostárom i strážcom diktujúcej, kontrolujúcej a trestajúcej cirkevnej pevnosti.
Pápežova návšteva na Slovensku od počiatku pripomenula situáciu, keď bolívijskí Aymarovia v 80. rokoch minulého storočia privítali pápeža Jána Pavla II. so slovami: „Prosíme, zoberte si Bibliu a vráťte ju našim utláčateľom, pretože oni jej mravné predpisy potrebujú viac ako my. Váš kríž spútava naše duše.“
Centrom novej katolíckej teológie oslobodenia sa po Medelíne stal človek a jeho právo utvárať vlastný život, prijímať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia; skutočný človek, nie ako ten, čo ponižuje prírodu, ale ten, čo je jej súčasťou; čo sa nespolieha na charitatívne odrobinky, zaväzujúc sa tým trpnou, podriadenou poslušnosťou. Ľudia, zahnaní na perifériu spoločnosti, prosili o právo na vlastnú dôstojnosť, na prácu na svojej pôde, na možnosť zvoliť si cestu bez pocitu viny.
Teraz je to však pápež, kto prosí. Kto ako tí bosí „Indiáni“ prichádza a pokorne, no neoblomne žiada samotný katolícky klérus – no kdeže len ten!, apeluje najmä na morálku všetkých rýchlokvasených produktivistických malomeštiackych elít – aby si nezamieňali morálku s diktátom, pomoc s charitou a dobré úmysly s terorom kontroly.
Aby si nezamieňali slobodu – tú toľko omieľanú – s militantnou disciplínou trestajúceho otca, ktorého rešpektovať zaväzuje len bázeň a strach. Sloboda je láska k odlišnému, odvaha usmerniť a nechať vlastnú cestu. Aj keď to nie je práve tá naša.