A pritom je zrejmé, že účinnejšie než akýkoľvek nanútený dar je ponúknutie nástroja, aby sa človek dokázal „obdarovať“ sám.
Každý, kto na Luník niekedy s otvorenou dušou zavítal, dobre vie, že hoci tamojšia situácia nikdy nebola dobrá, povesť, ktorá sa o sídlisku šíri, je niekoľkonásobne horšia a plná povýšeneckých, často priam rozprávkovo strašidelných predsudkov. Teraz sa Luník skloňuje dvojnásobne – jednak v súvislosti s návštevou pápeža Františka, jednak preto, že sa tam spustil projekt Budujeme nádej, v rámci ktorého sa v prvom kroku vybuduje komunitné centrum pre rodiny v najväčšej núdzi.
Obe sú to veľmi dobré správy – a to aj napriek tomu, že organizátori pápežovej návštevy očividne robili, čo mohli, aby pápež do priameho kontaktu s Luníčanmi prišiel pokiaľ možno čo najmenej, a že má táto konečne konštruktívne poňatá pomoc podľa očakávaní tradične veľa „obrýzgavačov“. V situácii, keď štát alebo organizácia prichádza s charitou, je to zlé dvojnásobne: jednak preto, že charita problém nerieši, zámerne ľudí udržiava v pasivite a v poníženom postavení, jednak preto, že väčšinová spoločnosť nadobúda dojem, že „oni“ zas dostávajú niečo „zadarmo“.
Keď však prichádza zmysluplný projekt sociálnych podnikov, ktorý má navyše za sebou vynikajúce výsledky (napríklad pri svojpomocnej výstavbe v Rankovciach), zlé je len to brýzganie, lebo hoci tentoraz Rómovia nedostávajú „studňu“, ale konečne „krompáče“, aby si ju sami vykopali, mnohí ľudia, možno z pocitu hanby či vlastného vylúčenia namiesto solidarity opäť prejavujú len opovrhnutie. Našťastie, projekt sa už začal, a hádam bude úspešný a inšpiratívny.