Obvinenia zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, zo zločinu marenia spravodlivosti – či v dvoch prípadoch z manipulovania výpovedí svedkov – vyzerali závažne. No pri bližšom pohľade sa zdalo, že obvinenia boli akoby šité (zámerne?) na mieru, a že väčšmi ako o spravodlivosť išlo o vybavovanie si osobných účtov elitných policajtov.
To by nebolo možné, keby na čele rezortu stáli autority. Naopak, boli odstraňované. Spomeňme si, ako ponižujúco sa pristupovalo k bývalému policajnému prezidentovi Milanovi Lučanskému, ktorý požíval rešpekt veľkej časti policajtov.
Teraz, keď sa podobne postupovalo pri vyšetrovateľoch NAKA, bol oheň na streche. Lučanskému niektorí vyčítali, že napriek zásluhám v boji proti organizovanému zločinu používal aj pochybné nástroje. U prepustených vyšetrovateľoch sa podobné metódy zľahčovali a zdôrazňovali sa ich zásluhy. Dvojaký meter ako vyšitý, niektorí by si mali vstúpiť do svedomia.
Je evidentné, že časť policajtov je premotivovaná. To je rovnako nebezpečné a škodlivé ako zatváranie očí pred závažnými trestnými činmi. Korene ležia v minulosti, keď časť policajtov bola „brzdená“. Súčasný minister vnútra prišiel do funkcie zvonku, o vnútornom živote polície toho príliš nevedel, situácia sa mu úplne vymkla z rúk, dnes zberáme trpké ovocie.
Dočasne poverený policajný prezident Štefan Hamran sľúbil, že sa vynasnaží upokojiť situáciu. To sa dá dosiahnuť len tak, že policajti prestanú riešiť osobné animozity a spory, sadnú si k jednému stolu, zbavia sa premotivovanosti a reálne podozrenia sa budú vyšetrovať dôkladne, ale bez predsudkov. Mali by si uvedomiť, že inak svojím konaním spoločnosti škodia, namiesto toho, aby jej pomáhali.