Výroba v hutníckych a chemických továrňach či cementárňach je náročná na energie. Pre ich vysoké ceny musia obmedzovať výrobu. Hrozí zastavenie výroby, prepúšťanie zamestnancov, nebodaj až zatvorenie fabriky s nedozernými následkami pre celý región.
Manažéri žiadajú štát o pomoc. Vláda ju prisľúbila. Kde ju však vziať, keď štátny rozpočet je hlboko deficitný a vyhliadky do budúcnosti máme najhoršie v EÚ? Našťastie tu máme Environmentálny fond. V ňom sa naakumulovalo z poplatkov od znečisťovateľov za vypúšťanie emisií 1,1 miliardy eur. Peniaze by mali slúžiť na ekologizáciu výroby.
Je dobré ich využiť či nie? Nebudú chýbať? V najbližšom čase určite nie. Majme na mysli, že keď ich teraz použijeme na záchranu výroby, vrátia sa časom späť do priemyslu. Zámer vlády treba preto privítať. Nikto predsa nechce, aby sa nielenže prepúšťalo, ale aby naše fabriky s relatívne špičkovými ekologickými technológiami prepustili na svetových trhoch miesto konkurentom z krajín, ktoré na ekológiu nedbajú. Nehovoriac o tom, že naše podniky majú drahšiu elektrinu ako veľa konkurentov v EÚ.
Nevyhovárajme sa iba na svetové trhy. Ceny komodít a energií tlačí hore nielen zvýšený dopyt, ale tiež štedrá politika centrálnych bánk. Investori sa tak dostanú k balíkom voľných peňazí, ktoré nevedia využiť v reálnej ekonomike, preto s nimi špekulujú na rast cien najprv na akciových trhoch (americký Dow Jones Index stúpol z cca 19-tisíc zo začiatku pandémie na cca 35-tisíc v čase, keď reálna ekonomika bola v hlbokom prepade), teraz na komoditných burzách.
Ak nedôjde vo svetovej ekonomike k štrukturálnym zmenám, naše podniky budú opätovne vystavené potrebe naliehavej pomoci. Teraz sa našli peniaze v envirofonde, v budúcnosti to tak nemusí byť. Zatlačiť musíme na EÚ, bez nej sme stratení.