Už pred tromi rokmi, keď vznikala Babišova vláda, zaznievali hlasy, že spojenectvo ČSSD s ANO bude mať pre sociálnu demokraciu fatálne dôsledky. Tvrdili, že menší koaličný partner spojenectvo s populistom nemá šancu ustáť, lebo ten ho jednoducho prevalcuje. Napokon sa ukázalo, že títo „kuvici“ mali pravdu. Zovretie v náručí ANO sa pre sociálnych demokratov ukázalo byť napokon smrteľné.
K opatrnosti pri vytváraní takejto koalície nabádali aj skúsenosti z Nemecka, kde Merkelovej CDU v podstate „vykradla“ program SPD, čím sa posunula výrazne doľava, a sociálna demokracia takmer vykrvácala. Ešte pred polrokom by na jej víťazstvo nestavil nik ani deravý groš. To, že sa SPD dokázala reštartovať, svedčí aj o sile tejto strany – ktorá má zastúpenie na spolkovej úrovni a stále disponuje slušnou členskou základňou.
Podobný scenár sa zopakoval aj v Česku – Babiš „vysal“ voličov ČSSD a KSČM – a obe partaje sa tak stali akoby nadbytočnými. ČSSD, na rozdiel od nemeckej SPD, nestála tak jednotne za svojím lídrom a nedisponovala členskou základnou, ktorá by bola ochotná v regiónoch voľby „odmakať“. V neposlednom rade absentovala aj vôľa po víťazstve. Jednoducho, u sociálnych demokratov chýbala tá buldodžia zaťatosť, s akou o každé percento bojoval Babiš.
Navyše tým, že sa hlavná bojová línia viedla na osi Babiš – Antibabiš, zostali sociálni demokrati tak trochu bokom. Vyhlásenie Jana Hamáčka v záverečnej superdebate, že by išiel do vlády s Babišom, bolo tým povestným posledným klincom do rakvy ČSSD.
To, že ČSSD a KSČM vo voľbách neuspeli, však neznamená, že by ľavicoví voliči zrazu úplne zmizli. Otázne je, či sa vyprázdnený ľavicový priestor pokúsi obsadiť ANO, alebo sa nájde niekto, kto podobne ako Miloš Zeman pred 30 rokmi vzkriesi sociálnu demokraciu.
To, že ČSSD a KSČM vo voľbách neuspeli, však neznamená, že by ľavicoví voliči zrazu úplne zmizli. Obhajoba sociálne slabších, dostupnosť zdravotných služieb pre všetkých či spravodlivé prerozdeľovanie zdrojov je agenda, ktorá prislúcha ľavici.
Či sa podarí oživiť sociálnu demokraciu v Česku, alebo bude nasledovať „poľský scenár“, kde sa klasická ľavica na dlhé roky stala úplne marginálnou silou a medzi sebou bojovali len konzervatívci s liberálmi, bude závisieť od schopnosti nového vedenia ČSSD presvedčiť voličov, že dokáže najlepšie reprezentovať záujmy ľudí práce.
Príležitosť na to bude mať už o rok, keď sa v Českej republike uskutočnia komunálne a senátne voľby. Vzhľadom na to, že v Prahe bude zasadať najpravicovejší parlament v Európe, sa dá predpokladať, že ľavica bude mať dostatok podnetov, na ktoré bude nutné reagovať.
A je úplne prirodzené, že kyvadlo momentálne vychýlené doprava sa raz vráti späť. Otázne je, či sa vyprázdnený ľavicový priestor pokúsi obsadiť ANO, alebo sa nájde niekto, kto podobne ako Miloš Zeman pred 30 rokmi vzkriesi sociálnu demokraciu.