Na stredajšom rokovaní vlády ministri schválili úpravu zrážok zo mzdy v prípade exekúcií, ktorú na rokovanie predložila ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Podľa nej ide o napĺňanie programu vlády v otázkach citlivosti voči najzraniteľnejším skupinám obyvateľstva.
Treba povedať, že ide o zásah do veľmi neuralgického spoločenského problému a je to krok, ktorý má potenciálne možnosť pozitívne ovplyvniť nielen ekonomickú situáciu zadlžených ľudí, tentoraz skutočne účinne. Pretože čo sú exekúcie?
Zo sociálneho hľadiska ide o jeden z najväčších a najtragickejších spoločenských problémov ponovembrového vývoja. V súčasnosti sa exekúcie na Slovensku týkajú okolo milióna ľudí. Zďaleka nejde len o ľudí z vylúčených komunít, ľudí bez zamestnania či dokonca bez vyššieho vzdelania, ako by sa cynickému pozorovateľovi mohlo na prvý pohľad zdať. Ale všeobecne o tých, ktorých príjem sa pohybuje pod mediánom a sú z rôznych sociálnych dôvodov oveľa zraniteľnejší. Teda často najmä osamelí rodičia alebo dôchodcovia, ktorým dôchodok jednoducho nepokrýva ani nevyhnutné životné náklady.
Je absolútne neakceptovateľné, aby sa zrážky zo mzdy vinou exekúcií týkali okolo 33-tisíc dôchodcov a voči ďalším 22-tisícom sa už viedlo exekučné konanie. Nevraviac o tom, že exekúcia je čiernym svedomím voči deťom. Úprava exekúcií má zaistiť, aby nebola ohrozená holá existencia zadlženého človeka.
Zo sociálneho hľadiska ide o jeden z najväčších a najtragickejších spoločenských problémov ponovembrového vývoja. V súčasnosti sa exekúcie na Slovensku týkajú okolo milióna ľudí. Zďaleka nejde len o ľudí z vylúčených komunít, ľudí bez zamestnania či dokonca bez vyššieho vzdelania, ako by sa cynickému pozorovateľovi mohlo na prvý pohľad zdať.
Veľmi dobre vieme, čo všetko poháňa pomerne vysokú akceptovateľnosť neregulovanej moci exekútorov v spoločnosti. Na jednej strane je to dlhodobo dominantne presadzované presvedčenie o „osobnej zodpovednosti“ každého z nás za to, ako sa prispôsobí čoraz vyšším nákladom na bývanie a energie, ako reaguje na nízku mzdu a ako si zariadi osobný život tak, aby do chudoby a zadlženosti neuvrhol aj vlastné deti.
Človek, ktorý svojou prácou vytvára nevyhnutné, hoci neraz prehliadané spoločenské hodnoty, alebo človek postihnutý tzv. dedičnou chudobou, sa veľmi rýchlo môže ocitnúť v situácii, že ostáva v závese za tými, ktorí niekedy bohatnú i na jeho neschopnosti odolávať neľudskému ekonomickému tlaku. Na druhej strane je to aj obrovská miera nedôvery voči inštitúciám a vymáhateľnosti práva v štáte, ktorý akceptovaním politiky života na dlh umožnil vznik začarovaného kruhu chudoby.
Ak exekútori považujú úpravu pravidiel exekúcií za „mimoriadne nebezpečný odkaz“ poctivým platičom dlhov a dokonca sa nevyhýbajú ani vyjadreniam o „mentálnom nastavení“ zadlžených ľudí, je to neklamný prejav hĺbky akceptovania sociálneho rozkolu, ktorý deformuje všetky aspekty zdravého spoločenského života. Nemožnosť vystúpiť z roztočeného kolotoča (človeka v exekúcii len tak ľahko nikto nezamestná) znamená nárast sivej ekonomiky, rozpad rodín, neraz aj kriminalitu a ďalekosiahle dôsledky na mieru dôvery občana voči inštitúciám, ktoré by ho mali predovšetkým chrániť.
Ak podľa včerajšej úpravy stúpa nádej človeka postihnutého exekúciou na usporenie niekedy až polovice sumy, je to hmatateľná a systémová pomoc, ktorá reálne umožňuje situáciu zmeniť.