Ľudia, ktorí na hrozbu systematicky upozorňovali, boli podľa podobného postoja „klimatickí alarmisti“ vedúci svet do novej totality.
Mnohí „klímaskeptici“ podporujúci nekonečný rast vkladali veľké nádeje do Donalda Trumpa, že v decembri 2015 neratifikuje Parížsku dohodu, a nesklamali sa. Prezident USA v roku 2017 od dohody odstúpil s odôvodnením, že klimatické hrozby sú „bulšit“. O to väčšiu zvedavosť vyvoláva príchod súčasného prezidenta USA Joea Bidena na klimatickú konferenciu v Glasgowe. Podľa Bidena, ktorý Parížsku dohodu opäť prijal, už globálne otepľovanie nie je „bulšit“, ale, naopak, „existenčná hrozba“. Tempora mutantur!
Je takmer neuveriteľné, ako sa od prepuknutia pandémie COVID-19 zásadne zmenil celosvetový väčšinový diskurz o fenoméne klimatických hrozieb. Ešte takto pred dvomi rokmi posielali politici, korporácie aj verejnosť isté nahnevané švédske dievča „späť do školy“, vyzývajúc ho prenechať hrozbu globálneho otepľovania na odborníkov. Dnes prinajlepšom mlčia, prinajhoršom v tichosti, kým ich nič nezaväzuje k opaku, pokračujú v klčovaní amazonského pralesa a zbroja. V nedeľu sa všetci vedno stretnú v Glasgowe, aby odkývali, že ide o „existenčnú hrozbu“, no vysoká šanca na politickú vôľu najväčších priemyselných znečisťovateľov – už vopred nie je.
Znamenalo by to totiž, aby (sme) si zobrali k srdcu slová, ktoré im v predvečer konferencie adresoval (okrem iných) aj súčasný pápež, a urobili „radikálne zmeny“. Lenže čím viac zaodievame tieto zmeny len do kritiky individuálneho materiálneho konzumu a zdôrazňujeme význam nových technológií, tým viac zahmlievame nepríjemnú skutočnosť, že ten potrebný „radikalizmus“ sa týka celej globalizovanej industriálnej ekonomiky. Ako sa toho vzdať?