Generálny tajomník OSN António Guterres v nedeľu otvoril 26. konferenciu o zmene klímy v Glasgowe slovami: „Buď klimatické zmeny zastavíme, alebo zastavia ony nás.“ Do škótskeho hlavného mesta odcestovala v pondelok aj prezidentka Zuzana Čaputová.
Ešte skôr než sa konferencia začala, bola jej organizácia sprevádzaná množstvom apokalypticky znejúcich slovných spojení. Prezidentka Čaputová sa vyjadrila, že chce byť na konferencii „hlasom mladých“, lebo práve mladé generácie majú z klimatických zmien najväčšiu obavu. Ale napriek slávnostnému tónu si odborníci ani verejnosť od Glasgowa veľa nesľubujú.
Ak upierame všetky nádeje do technologických riešení súčasnej krízy, celkom ignorujeme skutočnosť, že ak má život na planéte zdravo fungovať, potrebuje aj zdravé sociálne a kultúrne väzby a vzťah k prírode zbavený koristníctva. To je v priamom rozpore s ekonomikou rastu. Akoby sme chceli odstrániť rasizmus len tým, že zhodíme sochu otrokára.
Skepsa nie je bezdôvodná. Dosiaľ to boli predsa tí istí predstavitelia najvyspelejších priemyselných krajín a nadnárodné korporácie, kto hlásal neobmedzený rast. To, že planéta neobmedzené zdroje nemá, vyspelý svet veľmi dobre vie. Ale prinajmenšom od vynájdenia parného pohonu a nahradenia otrockej práce drancovaním prírodných zdrojov a vojenským a ekonomickým intervencionizmom na to nedbal. Čo to vystihuje lepšie ako veľmi mierna hyperbola prírodovedca Sira Davida Attenborougha: „Ten, kto verí v neobmedzený rast, je buď šialenec, alebo ekonóm.“
Samozrejme, nie sú to šialenci. Privatizácia prírodných zdrojov, vrátane vody, alebo degradácia pôdy a lesných plôch monokultúrnym agropriemyslom sú súčasťou procesu neobmedzeného rastu. Ten za všetku škodu, ktorú napácha, sľubuje individuálnu slobodu, výkladnú skriňu priemyselnej civilizácie. Požiare, povodne či iné prírodné katastrofy potom už oveľa ľahšie dokonajú dielo.
Podľa francúzskej filozofky Joëlle Zaskovej je napríklad jednou zo základných príčin šírenia masívnych požiarov aj hospodárska a sociálna likvidácia autochtónnych ľudských spoločenstiev, ktoré v danom prostredí žijú a rozumejú mu. Ak upierame všetky nádeje do technologických riešení súčasnej krízy, celkom ignorujeme skutočnosť, že ak má život na planéte zdravo fungovať, potrebuje aj zdravé sociálne a kultúrne väzby a vzťah k prírode zbavený koristníctva. To je v priamom rozpore s ekonomikou rastu. Akoby sme chceli odstrániť rasizmus len tým, že zhodíme sochu otrokára.
Na budúci rok uplynie už polstoročie od prvej správy Rímskeho klubu (Medze rastu, 1972), ktorá jednoznačne potvrdzovala už staršie vedecké výskumy: priemyselná civilizácia založená výlučne na ekonomickom raste speje ku kolapsu. Súčasťou varovania bola nedostupnosť potravín, pôda zničená priemyselným poľnohospodárstvom, s tým súvisiace zničené kultúrne spoločenstvá, sucho, masová migrácia a vojny. Nemuseli sme čakať na „hlas znepokojených mladých“, stačilo si pripustiť, že ekologické limity, po ktorých teraz voláme, sa nutne zrazia so súčasným životným štýlom tzv. vyspelého sveta.
Ako od Glasgowa očakávať väčšiu než kozmeticko-rétorickú zmenu, pokiaľ od podstaty nevystavíme kritike samotnú úlohu ekonomiky závislej od rastu?