Teraz potravinári žiadajú, aby obchod za slovenské potraviny platil viac. Komu by sa páčilo platiť za jedlo viac?! Zvykli sme si, že je lacné. Zovšedneli nám dokonca akcie, ktorými reťazce urobili z ľudí spotrebiteľov. Nič viac a nič menej ako konzumentov.
Ešte nás žije dosť, ktorí si pamätajú, že chlieb bol vzácnosť, že sa dokonca držal pod zámkou. Ešte nikdy nebolo na pultoch toľko potravín ako dnes, no tiež nikdy predtým ako v posledných dvoch desaťročiach nebolo na regáloch toľko zahraničného mäsa, syrov, masla, ovocia a zeleniny ako teraz. Máme na to? Je našou istotou len výroba automobilov? To, čo sa udialo, vystihol v jednej reportáži Pravdy jeden z jej hrdinov viac ako výstižne. "Keď som prišiel v roku 1998 z vojny ako mladý veterinár na družstvo, mali tam kravy, ovce, ošípané. Teraz v rozborených maštaliach rastú stromy, všetko je zdevastované.“ Žiaľ to, nie je obraz jednej farmy, ale stoviek. Mnohé už nevidno, zarástli burinou.
Ťažko sa v Európe hľadá krajina, ktorá by si s takým ľahkým srdcom nechala zdevastovať (alebo sama hľadajúc zmenu zničila?) svoje potravinové hospodárstvo. Bolo vybudované za stovky miliárd korún, na ktoré sa zložili dve povojnové generácie. Tie peniaze, ktoré investoval komunistický štát do družstiev a potravinárskych podnikov, boli peniazmi našich rodičov.
Svet čelí klimatickej zmene a pandémii. Sú krajiny, ktoré majú prebytky a ktoré majú ako Slovensko poloprázdne špajzy. Sme zdrogovaní ponukou – nie našou ale zahraničnou, často ide o šmejdy. A teraz v stave ťažkej opice prichádza vytriezvenie. Ako sa to hovorí? Čo je doma, to sa počíta.