Je toto skutočne adekvátna daň, ktorú sme ochotní zaplatiť za iluzórnu fikciu slobody bez zodpovednosti? Nik si nemôže povedať, že sa ho dôsledky pandémie netýkajú. Nakupujeme v rovnakých obchodoch, liečime sa v tých istých nemocniciach a bezduché telá pochovávame do tej istej chladnej zeme.
Ľudia sú už právom unavení z pandémie, ktorá nám prerástla cez hlavu. Nainfikovala náš zdravý úsudok frustráciou a namiesto konštruktívneho dialógu sa utápame v bublajúcom mori nenávisti. Zaočkovaní ľudia sa cítia oklamaní nešťastným sloganom „vakcína je sloboda", neočkovaní sa zas cítia byť neprávom diskriminovaní štátnymi autoritami. Tretia kategória ľudí už nemá moc čo povedať – ticho leží v zemi. Či už v dôsledku COVIDU-19, či iných chorôb, ktorých liečbu pandémia sťažila.
Súčasnému stavu sa nemožno príliš čudovať. Slovensko je relatívnym unikátom pri rozpoltenosti politickej scény pri riešení pandémie. Na jednej strane máme rozhádanú vládu s nízkou dôverou a autoritou, na strane druhej čoraz asertívnejšiu opozíciu, ktorá naháňa politické body i tam, kde by sa patrilo uprednostniť život a zdravie občanov. Často pod heslom: čím horšie, tým lepšie.
Stav republiky je v dôsledku pandémie žalostný. Opozícia právom viní koalíciu za amatérske riadenie štátu, koalícia zas právom viní opozíciu za to, že neprikladá ruku k dielu. Obe strany majú pravdu, no argumentujú len jednou stranou mince. Nekonečný had ľudského nešťastia požiera svoj vlastný chvost a spoločnosť prešľapuje na mieste.
Ako teda z tohto marazmu von? Na jednej strane stojí vedcami podporovaná potreba tvrdších opatrení, ktoré by zamedzili kolapsu zdravotníctva. Na strane druhej stojí priam hmatateľná frustrácia ľudí zo Sizyfovského boja s neviditeľným nepriateľom, vyúsťujúca v nerešpektovanie opatrení. Odpoveď nie je ľahká. Vzhľadom na nízku dôveru ľudí v inštitúcie a vo vládu je však nevyhnutné, aby každé zavedené opatrenie bolo čo najviac kontrolovateľné a vymáhateľné. Otvorenie prevádzok len pre zaočkovaných však takým zrejme nie je. Zavedenie takéhoto pravidla by zaiste zintenzívnilo polarizáciu a napätie v spoločnosti, no absencia efektívnej kontroly by mohla zmariť zmysel existencie takéhoto pravidla. Už dnes majú prevádzky povinnosť kontrolovať OTP, a koľkokrát ju plnia len naoko.
Situácia je vážna a mali by sme konať, kým nebudeme musieť zatiahnuť ručnú brzdu v podobe lockdownu, ktorý by platil pre všetkých. Sprísnenie opatrení je však najmä politickým rozhodnutím, pri ktorom odbornosť hráva zväčša druhé husle. Výsledkom býva potom čudný mačkopes.
Koľko vĺn potrebujeme zažiť, aby sme si uvedomili, že nežijeme v izolovanej bubline, ale máme zodpovednosť aj za svoje okolie a blízkych?
Demokracia je forma sociálneho učenia. Na problémy nepredvídateľného sveta aplikujeme nedokonalé riešenia bez stopercentnej istoty ich želateľného účinku. Ak raz pochybíme, logicky by sme sa mali vedieť zo zlyhaní poučiť. Naša reakcia na dva roky trvajúcu pandémiu však nasvedčuje skôr tomu, že sa nám to nedarí – bez poučenia opakujeme chyby z minulosti. Koľko vĺn potrebujeme zažiť, aby sme si uvedomili, že nežijeme v izolovanej bubline, ale máme zodpovednosť aj za svoje okolie a blízkych?