Tak aspoň zosumarizovala dianie posledných desaťročí prezidentka republiky Zuzana Čaputová, keď ďakovala aktérom nežnej revolúcie i anonymných masám pri kladení venca v Devíne pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu.
Pri takýchto oficiálnych príležitostiach, pravdaže, padá mnoho očakávateľný fráz a pekne znejúcich viet – nuž a sotva by sme čakali, že by hlava štátu ďakovala všetkým aktérom diania za 32 rokov za zmenu „negatívnu“. Aspoň navonok musíme zachovávať dekórum, máme demokraciu, na toaletný papier ani na mandarínky nečakáme vo frontách a počas celosvetovej pandémie si môžeme dovoliť luxus kapať ako muchy z vlastného rozhodnutia, pretože za najväčší problém považujeme čipy nadobudnuté očkovaním proti covidu. Kdeže komunizmus, kde každý len „držal hubu a krok“, každý si môžeme povedať, ako nám gamba narástla.
Odkaz Novembra, či sa nám to páči, alebo nie, jednoducho neznamená pre všetkých to isté. Ten podstatný, ktorý stojí za všetkými nahromadenými problémami, formuluje dnes najmä pandémia.
Lenže keď návštevník z inej planéty vystúpi 17. novembra z vlaku v Bratislave, uvítacia scéna ani náhodou nepripomína raj blaženej slobody, možno len raj trpiteľov. Starý pán s natiahnutou šiltovkou vystlanou srdcom Ježišovým ani polícia zaháňajúca ľudí bez domova do bezpečného neviditeľna vyvolávajú skôr úzkosť ako pocit šťastia z nadobudnutých možností „byť strojcami vlastného osudu“ či „cestovať“.
A hoci putovaním po sociálnych sieťach by sa zdalo, že nemáme väčších problémov, ako z pozície generálneho prokurátora dávať prešetrovať, či na jednej z nich nedošlo k spáchaniu trestného činu verbálnym navezením sa do nesympatickej bytosti inou nesympatickou bytosťou – protestujúce skupinky v uliciach mesta, v ktorých si každý melie to svoje, vypovedajú o niečom inom. Tak ako o niečom celkom inom vypovedá kolabujúce školstvo, zdravotníctvo na kolenách, nekompetentná vláda či obyčajná úroveň slovenského jazyka, ktorému už ani vlastná mater nerozumie.
„Odkaz Novembra“, či sa nám to páči, alebo nie, jednoducho neznamená pre všetkých to isté. Nemá cenu už ako zaseknutá platňa opakovať, ako by sme nostalgikom po starom režime dopriali vyskúšať si vypočúvania ŠtB alebo prázdne regály. Akékoľvek porovnávanie tohto druhu môže viesť len k legitimizácii prehlbovania katastrofických sociálnych rozdielov a kultúrnej amnézie, ktorou sa prepadáme čoraz hlbšie k nemožnosti zmysluplne riešiť korene krízy, ktorú prežívame.
Neznamená to však, že tu žiadny odkaz nie je. Ten podstatný, ktorý stojí za všetkými nahromadenými problémami, a ktorými pod nánosom vášní zapadá, formulovali aktéri Novembra a formuluje ho, hoci vynútene najmä pandémiou, aj dnešná doba: nezvládli sme prechod na takú podobu spoločnosti, ktorá by popri transformácii spoločnosti zobrala do úvahy ekologickú krízu a kritiku ako východiskovú pozíciu pri všetkých nadchádzajúcich zmenách. Protiklady a absurdity spoločnosti, ktorá uverila, že trh všetko vyrieši. Vychádzajú na svetlo sveta v plnej kráse.