Napokon Dubček bol a je politická osobnosť, a tak o jeho dedičstvo sa budú prieť rôzne politické prúdy; presne tak ako o Štefánika, ktorého si privlastňujú hádam všetci, od národniarov po čechoslovakistov. Ibaže u Dubčeka je jeho ideový vývoj predsa len celistvý, kým Štefánik zahynul vo veku, v ktorom sa jeho ideovo-politický profil iba vytváral.
Humanizácia
Bol som spolupútnikom Dubčekovho názorového vývoja, najprv len ako chlapec pozorujúci s napätím a očakávaním zápas za „socializmus s ľudskou tvárou“. A šokovaný vojenskou mašinériou, ktorú spustili Brežnev, Ulbricht, Gomulka, Živkov a Kádár (ktorý sa tváril veľmi umiernene, ale v Nových Zámkoch, kde som vtedy žil, z miestnych vyvýšenín pekne namierili delá na obytné štvrte mesta práve maďarskí vojaci)… Dubček ho stelesňoval dvojako: svojou osobnosťou, neškrobenou, skromnou a otvorenou povahou; ale hlavne tým, že otvoril dvere jedinečnému pohybu a úsiliu o demokratický socializmus, o nájdenie racionálneho a spravodlivého vzťahu medzi plánom a trhom, ako sa vtedy formuloval problém, vzťahu efektívneho a zároveň aj spravodlivého hospodárstva…
Tento projekt nadchol veľkú väčšinu obyvateľstva republiky, ale aj Európy a sveta. Prvý porevolučný minister zahraničných vecí vtedajšej NDR Markus Meckel mi rozprával, ako jeho rodina, tradične zbožná a viac konzervatívna, sa pod vplyvom ideí obrodného procesu '68 stala nadšenou „bunkou“ demokratického socializmu.
Dávame do pozornosti 100. výročie narodenia Alexandra Dubčeka
Deboľševizácia
Všetky veľké historické udalosti na Slovensku boli vo vleku pohybov, ktoré prichádzali „zvonka“, či už ako úsilie o národnú emancipáciu, alebo to večné doháňanie vyspelejších, civilizovanejších… Iba obrodný proces '68 bol autentickou slovensko-českou historickou iniciatívou. Pokusy dehonestovať slovenský podiel sú absurdné: bez slovenskej iniciatívy, reprezentovanej Dubčekom, by nepadol Novotný. Väčšina českých komunistov vo vedení strany boli starí stalinisti. To, čo sa dialo na konci roka '67 a vyvrcholilo v januári '68, bol prevrat, úplne jasný puč. V komunistickej strane sa nijako inak vedenie meniť nedalo. Tento puč otvoril cestu reformátorom, legitimizoval mocensky aj pohyby v kultúrnej, umeleckej, literárnej obci. Otvoril priestor vedeckému skúmaniu a filozofickým alternatívam. Viedol k zrušeniu cenzúry, novinárska obec sa stala slobodnou a hnacím motorom reforiem. Celá atmosféra v spoločnosti sa uvoľnila a slobodne sme hľadali alternatívu sovietskemu modelu socializmu.
Žiadnemu jednotlivcovi nesmieme brať možnosť názorového zrenia: veľká časť komunistov, tak ako Dubček, bola motivovaná humanistickou vierou, verili, že komunizmus je historickým stelesnením toho najspravodlivejšieho.
Áno, udalosti roku 1968 nesmerovali pred február '48, ale smerovali pred boľševizmus, pred október 1917. Leninizmus ustupoval do pozadia, mladý, tzv. humanistický, Marx sa dostával do popredia a s ním aj dialóg s inými myšlienkovými smermi, osobitne s kresťanstvom. (Keď sa spustila po obsadení normalizácia, vysokoškolské katedry filozofie sa zasa premenúvali nie na marxistické, ale marxisticko-leninské. Normalizácia bola vlastne návratom k sovietskemu boľševizmu…) Tvrdiť, že režim bol nereformovateľný, je nezmysel. Keby nebol reformovateľný, tak nás brežnevovci nezvalcujú brachiálnou silou 600-tisícovej tankovej armády: práve tak sa tej reformy báli.
Sociáldemokratizácia
Dubček sa vyvíjal a zrel s pohybom udalostí. Nie teoretickou cestou. Ale nebol vo vleku diania, opačne, otváral mu priestor: napokon, to je úlohou politika. Počas normalizácie prešiel zasa autentickým procesom pochopenia zmyslu ľudských práv pre humánnu spoločnosť. Raz, už po nežnej revolúcii, som s ním diskutoval o problematike trhu: bol jednoznačným zástancom trhového hospodárstva, ale thatcherovsko-klausovským ilúziám o jeho všemocnosti nepodľahol: doktore (tak ma oslovoval), trh je dobrý na zdravú výrobu, ale musí byť vyvažovaný spravodlivosťou, rozumnou politikou štátu a nezabudnime na odbory…
Keď Willy Brandt navštívil v máji '90 Bratislavu a preberali sme spoločenskú reformu, do písmena si rozumeli, a to aj v ekologických témach. Kým ešte v Bologni, pri preberaní čestného doktorátu, hovorí ako reformný, humanistický komunista, v diskusiách s Brandtom sa už prikláňa k sociálnej demokracii. Od nežnej revolúcie som mu nedal pokoj, prehováral som ho, aby sa pridal k sociálnej demokraci; v roku 1991 mi napísal aj oficiálny list, kde sa už jednoznačne hlási k sociálnej demokracii. Áno, presne po tom, čo sa v Čechách stali dominantní klausovci, a gálovská VPN sa pridala k nekritickému budovaniu divokého kapitalizmu, Dubček nepodľahne; a nepodľahne ani mečiarovskému nacionalizmu: pridáva sa k Sociálnodemokratickej strane; bez vypočítavosti, veď strana má tak tri percentá.
Práve tento autentický vývoj Dubčeka mi nikdy nedovolil skĺznuť do osídiel primitívneho antikomunizmu. Áno, proti režimu som stál v opozícii; ale žiadnemu jednotlivcovi nesmieme brať možnosť názorového zrenia: veľká časť komunistov, tak ako Dubček, bola motivovaná humanistickou vierou, verili, že komunizmus je historickým stelesnením toho najspravodlivejšieho. Isteže to neospravedlňuje tých, čo sa podieľali na zločinoch, tí si zaslúžia odsúdenie. Boľševická podoba socializmu sa ukázala ako utópia a potom aj ako obyčajný nástroj ruskej imperiálnej politiky. Nepochybne je škoda, že sa skupine okolo Petra Weissa nepodarilo sociáldemokratizovať KSS, že Dubček predčasne zahynul, že mne sa rovnako nepodarilo sociáldemokratizovať Smer: Slovensko by dnes netrpelo pod dvojitým jarmom: pandémie a vlády diletantov.