Nedocenený i preceňovaný Dubček. Pochopiť sa dá iba v kontexte dejín

Svetovú popularitu Alexandra Dubčeka možno pochopiť iba v kontexte dejín. Rok 1968 nebol iba rokom Pražskej jari, ale aj protestov v USA či vo Francúzsku. Svetom otriasli atentáty na Martina L. Kinga, Roberta Kennedyho a Rudiho Dutschkeho.

26.11.2021 19:00
debata (23)

V každej krajine mal tento už legendárny rok iné podhubie, iných reprezentantov. Iba jeden vrcholový politik stál na správnej strane. Dubček sa stal Kennedym Východu. Symbol a idol (ako Che Guevara) v dobe popartu (Andyho Warhola) a rockovej hudby.

Na Slovensku si Dubčeka buď nevšímame, alebo ho preceňujeme. Zapísaného ho máme ako humanistu, politického nekonformistu, opak vtedajších straníckych aparátčikov. Politika, ktorý otváral dvere novým myšlienkam. Dostal by sa však na vrchol komunistickej moci, keby nevyrastal v Sovietskom zväze? Hoci bol kritikom svojho predchodcu Antonína Novotného, bez jeho podpory by sa nikdy nestal prvým tajomníkom KSS v roku 1963. Zabúda sa, že Dubčekov otec a Novotný sa poznali z koncentračného tábora, kde boli uväznení za politickú činnosť.

Alexander Dubček Dávame do pozornosti 100. výročie narodenia Alexandra Dubčeka

Dubček videl komunizmus ako historické humanitné oslobodenie človeka. Zohral pozitívnu úlohu v rehabilitačnom procese na začiatku 60. rokov. Stalinove zločiny si však všimol až počas štúdia za Chruščovovho odmäku v Moskve. Ani život v Stalinovom ZSSR, ani 50. roky v Československu mu oči neotvorili.

Nech už bol Dubček akýkoľvek, je to pozitívny obraz, symbol Slovenska. Nikdy sme ho nevyužili na zlepšenie imidžu krajiny.

Aj jeho pôsobenie na čele v KSČ nemá jednu etapu, ale dve: od. januára do augusta 1968 a potom do jari nasledujúceho roka, keď ho odvolali. Dubček nekoncipoval myšlienky obrodného procesu, iba im demokraticky nechával voľný priestor, nehatil ich. Nepredvídal budúcnosť, bol politicky naivný, rojko.

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy je tak trochu aj jeho dielom. O päť minút dvanásť ho varovali Tito, Ceausescu i Kádár. Práve Titov juhoslovanský model nezávislý od Rusov i od Západu, spoločensky i ekonomicky slobodnejší, mohol byť vzorom. Dubček sa iba viezol, proces nekočíroval, ten sa rútil do slepej uličky. Buď pád vedúcej úlohy strany, tým aj režimu, alebo vojenský zásah z Moskvy, iné vyústenie neexistovalo. Rusko si nemohlo dovoliť stratiť svoju kolóniu. A Dubček? Poslušne položil základy normalizácie. Nevyužil ani možnosť emigrovať, zvonku nahlodávať systém. Čo si myslel, že ho normalizátori neponížia?

V roku 1989 sa veľa hovorilo, že by mal byť prezidentom. Lenže opäť bol iba symbol, bez koncepcie budúcnosti. A je otázne, či by normalizační komunisti vo Federálnom zhromaždení zvolili za prezidenta jeho, nie Václava Havla, ktorý mnohým menej prekážal. Ak by nebol tragicky zahynul, iné východisko ako zvolenie za prvého prezidenta Slovenska by nebolo. Postavil by sa rozkrádaniu štátneho majetku, privatizácii, alebo by sa opäť pasívne prizeral, otváral dvere?

Nech už bol Dubček akýkoľvek, je to pozitívny obraz, symbol Slovenska. Nikdy sme ho nevyužili na zlepšenie imidžu krajiny. Pravica stavila na nízku rovnú daň, a ľavica? Ani SDĽ, ani Smer si nedali ani toľko námahy, aby nejakou formou šírili Dubčekov imidž po svete, pre Slovensko. Žiadny sociálnodemokra­tický think-tank nenesie Dubčekovo meno, ako sa to robí bežne s veľkými osobnosťami inde vo svete, otvárajú sa dvere. Veľa to vypovedá o tom, ako si ľavicoví politici v skutočnosti vážia Dubčeka. Krásne reči to nezakryjú.

© Autorské práva vyhradené

23 debata chyba
Viac na túto tému: #komunizmus #Pražská jar #Alexander Dubček #sociálna demokracia #rok 1968 #invázia vojsk Varšavskej zmluvy