Peter Weiss o Dubčekovi: Politik svetový, národný, ale najmä ľudský

Alexander Dubček je mimoriadnou osobnosťou slovenských i československých dejín. Narodil sa v tom istom dome v Uhrovci ako Ľudovít Štúr, čo neskôr dalo jeho politickému dielu výraznú symboliku. Dubčekove osudy v sebe nesú všetky hlavné nádeje a drámy, ilúzie a dezilúzie, radosti i utrpenia minulého storočia. A to nielen v Československu, ale aj v európskom a vo svetovom kontexte.

29.11.2021 16:12
Alexander Dubček, Peter Weiss, 1992, dohoda Foto:
Alexander Dubček a Peter Weiss v auguste 1992 po podpise dohody o vzájomnej spolupráci medzi Sociálnodemokratickou stranou Slovenska a Stranou demokratickej ľavice.
debata

Dubček bol hlavným predstaviteľom reformnej československej jari. Jeho popularitu a dôveryhodnosť skvele vystihla česká spisovateľka Eva Kantůrková: „Vo svete politiky, i tej minulej, bol zjavením: politik, ktorý nič nepredstiera a pre ktorého je politika súčasťou nielen mocenského, ale aj ľudského konania, politik, ktorý má svedomie a zmysel pre česť, ktorý len netaktizuje a je so svojím názorom bytostne spojený. A išla by som ešte ďalej: politik, ktorý sa vie úprimne usmiať, plavne skočiť z desaťmetrovej výšky do bazénu a v ťažkej situácii i plakať."

O zdôverení medzi státisícovým davom dolu a vodcom na tribúne na Příkopoch napísala: „Nebol tam absolútne cítiť mocenský predel: Alexander Dubček nebol ,ich'. Bol náš. Bol spriaznený. Natoľko dôverne spriaznený, tak v ňom bol zaujatý, že sa len usmieval a usmieval. Toho dňa, na 1. mája 1968, mohli davy uveriť v ľudskú tvár socializmu.“

Alexander Dubček Dávame do pozornosti 100. výročie narodenia Alexandra Dubčeka

Pokus oň sa stal originálnym príspevkom k výnimočnému roku 1968, keď sa, ako napísal Mark Kurlansky, po celom svete šíril spontánny duch rebélie a hlboký odpor k autoritárstvu v akejkoľvek forme. Česi a Slováci nikdy predtým ani potom neboli predmetom takej globálnej politickej pozornosti a obdivu. A Slováci nikdy nemali politika, ktorý je vážený a uctievaný nielen v celej Európe, ale aj inde. Stal sa ním bez toho, aby sa o to vedome snažil a robil si vlastné PR.

Dubček je stále svetovo známy symbol zápasu o lepšiu, humánnejšiu, demokratickejšiu spoločnosť. To samo osebe má pre slovenské národné povedomie a sebavedomie nenahraditeľnú hodnotu. Tak ako Česi bez ohľadu na jeho politické pochybenia pokladajú Václava Havla za svoju hlavnú „obchodnú značku“, mali by sme takto aj my Slováci nakladať s Dubčekom.

Solidaritu s rumunským ľudom, ktorý prežíval...
Z kľúčového rokovania československých a...
+16Na snímke z 24. novembra 1989 vedúca osobnosť...

Rehabilitoval a presadil odkaz SNP

Ako antifašista sa Dubček 23-ročný zapojil so zbraňou v ruke do Povstania. Dvakrát bol ranený, prišiel v ňom o brata. (Aj to je jedna z odpovedí tým, ktorí sa ho pokúšajú vykresľovať ako muža neoplývajúceho odvahou.) Účasť v SNP a povstalecká tradícia zanechali v jeho mysli hlbokú stopu. Stali sa zdrojom jeho národnej hrdosti.

Odkaz Povstania dokázal potom ako politik obhájiť a presadiť. Dubček bol kľúčovým protagonistom zápasu za odstránenie obrovskej krivdy a poníženia, ktorú spôsobilo čechoslovakistické vedenie KSČ počiatkom 50. rokov vykonštruovanými procesmi s tzv. buržoáznymi nacionalistami, ktoré publicista Roman Kaliský označil za urážku celého slovenského národa. S veľkou razanciou nastolil tiež otázky nerovnomerného ekonomického vývoja v Čechách a na Slovensku a nápravy disproporcií v hospodárskych vzťahoch v spoločnom štáte. Do povedomia spoločnosti vrátil najvýznamnejšie postavy slovenského národného života: Ľudovíta Štúra a Milana R. Štefánika, ktorí nevyhovovali dovtedajším ideologickým schémam.

Alexander Dubček, 1968 Čítajte viac Prišli nám vziať Dubčeka a našli duby, tie sa ohnúť nedajú

Napokon sa mu podarilo vytvoriť aj politické podmienky pre naplnenie štátoprávneho odkazu povstania po 24 rokoch v podobe ústavného zákona o československej federácii, v dôsledku ktorého vznikla aj súčasná slovenská štátnosť. To je výkon naozaj historický a nenahraditeľný.

Porážka Novotného zo Slovenska

Z pozície prvého tajomníka ÚV KSS Dubček v apríli 1963 spustil vlnu politického oteplenia, ktorú historici nazvali predjarím. Do verejnej činnosti diskreditovanej stalinistickými praktikami vniesol slušnosť a otvoril priestor pre dialóg a slobodu zmýšľania. Uvoľnenie akumulovanej energie prinieslo explóziu skvelých tvorivých činov vo všetkých oblastiach. Novinári smeli písať o ťažkých témach. Týždenník Kultúrny život išiel aj v Prahe na dračku. Atmosféra na Slovensku sa začala prenášať do západnej časti spoločného štátu. Po tvrdom a dlhom zápase s konzervatívnym stalinistom, čechoslovakistom a českým šovinistom Antonínom Novotným Dubček napokon zvíťazil. V januári 1968 ho ÚV KSČ jednomyseľne zvolil za prvého tajomníka.

Z Dubčekovej strany išlo o mimoriadny politický výkon. Nebol žiadny slaboduchý aparátčik, ako sa ho niektorí usilujú vykresľovať. Z pozície prvého muža KSS, ktorý mal iba veľmi obmedzené kompetencie, urobil to, čo sa nepodarilo pražským reformným komunistom. Bez razantného tlaku zo Slovenska by sa pomer síl vo vtedajšom vedení KSČ mohol zmeniť až neskôr. Dubček tak otvoril bránu k obrodnému procesu. Zhadzovať tento proces, ktorý je doteraz v Európe vysoko hodnotený ako zásadný príspevok k pádu železnej opony, ako čosi úplne zbytočné, lebo predsa každý už vtedy v roku 1968 musel vedieť, že systém je nereformovateľný, je ahistorický prístup. Podľa Ľubomíra Liptáka nemožno zabúdať, že aktéri dejinných udalostí sa vždy vyrovnávali so skutočnosťou okolo seba „podľa svojho dobového poznania a horizontu“ a „že práve v prijatých apostúpených rizikách je podstata historického činu“.

Alexander Dubček, Leonid Brežnev, kytica, 1968 Čítajte viac Historik Sikora o Dubčekovi: Nebol naivný ani neschopný

Od politickej tragédie k Novembru

Po zadupaní pokusu o zmenu tankami Varšavskej zmluvy sa Dubček dostal do bezprecedentnej politickej i ľudskej drámy – ako zabrániť krvipreliatiu a zároveň tvárou v tvár bezohľadnej okupačnej moci a jej domácich spojencov uchovať aspoň čosi z výdobytkov obrodného procesu. Ján Čarnogurský takto vyjadril jej podstatu: „Zodpovednosť politika, rozhodujúceho sa, či poženie ľudí proti tankom, alebo tankom neumožní strieľať do ľudí.“ Dubček sa stal najnenávidenejším, najobávanejším, najstráženejším a najizolovanejším nepriateľom normalizačného režimu. Havel sa mohol kontaktovať so západnými veľvyslanectvami, v Bratislave bol iba sovietsky, maďarský a rakúsky konzulát.

Po dvadsiatich rokoch sa Dubček vrátil. Stal sa jedným z hlavných aktérov zásadnej spoločenskej zmeny. Bol významným faktorom mobilizácie ľudí na námestiach. Tí aj 27. novembra 1989, v deň generálneho štrajku, kričali v priamom televíznom prenose z Námestia SNP: „Dubček na hrad!" Takéto volanie zaznelo aj v Prahe. Bol garantom, že v revolúcii neprevládnu jakobínske tendencie a bude mať nežný charakter. Chcel byť prezidentom, ale návrh Predsedníctva SNR na jeho kandidatúru podporený vtedajším Národným frontom narazil na nesúhlas VPN. Miroslav Kusý to neskôr vyjadril slovami: „Rozhodli sme revolučne, arbitrárne, bez ohľadu na verejnú mienku."

Alexander Dubček Čítajte viac Dubček: Riadiť sa rozumom, ale aj svedomím

Napriek tvrdému zápasu o post prezidenta ako predseda Federálneho zhromaždenia dokázal vytvoriť s prezidentom Havlom tandem, akúsi symbiózu disidentského a šesťdesiatosmič­kárskeho odporu voči normalizačnému režimu. To bolo dôležitým predpokladom hladkého prechodu k parlamentnej demokracii. Jeho obrovská popularita patrila ku kľúčovým prvkom volebného víťazstva VPN v roku 1990. V Západos­lovenskom volebnom kraji dostal 203 894 prednos­tných hlasov a krúžkovalo ho 92 % voličov. Zároveň sa stal vzhľadom na jeho obrovskú známosť vo svete reprezentantom novej, demokratickej ČSFR. Ako predseda FZ sa významne pričinil o schválenie najdôležitejších ústavných zmien určujúcich nový, demokratický charakter politického režimu.

Každý z vyššie uvedených politických činov by sám osebe mohol byť náplňou jednej úspešnej politickej kariéry. Tento fakt popiera tvrdenia všetkých, čo sa z Dubčeka usilovali a stále usilujú vyrobiť neschopného a nevýznamného politika, ktorý bol iba symbolom čohosi a podľa nich je zavrhnutiahodný už len preto, lebo bol komunistom. Keď som pozeral 16. 11. 2021 večer vo verejnoprávnej televízii slávnostný program venovaný spomienke na vznik VPN, zazrel som iba jeden záber Dubčeka, ale nezačul som ani slovo o jeho príspevku k úspechu nežnej revolúcie. Pripomenulo mi to fotografiu Klementa Gottwalda z 25. februára 1948, z ktorej bol vymazaný Vladimír Clementis. Po ňom však ostala na snímke aspoň na Gottwaldovej hlave baranica, ktorú mu v mraze požičal.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Peter Weiss #Alexander Dubček