Mnohí kritici demokratických deficitov v komunistickej Číne tento krok privítali. Konečne sa postupuje voči stále dotieravejšiemu kolosu nekompromisne. No nejde tak trochu o zbytočné vyhrocovanie vzťahov v už aj tak napätej medzinárodnej situácii?
A to v športe, kam politika nepatrí, či presnejšie by patriť nemala. Naopak, zvlášť na olympiáde by malo dochádzať k spájaniu, veď ide o „mierové súboje“ často veľmi rozdielnych národov a krajín.
Pamätáme si, akú občiansku nevôľu vyvolal bojkot olympijských hier v Moskve v roku 1980 a následne o štyri roky v Los Angeles.
Čína hovorí o „otvorenej politickej provokácii“, vyhlasuje, že americkí diplomati ani neboli pozvaní a druhým dychom pridáva, že USA za „svoje chyby zaplatia“. A na mysli určite nemá iba recipročný krok voči olympiáde v roku 2028 v Los Angeles.
Biely dom rozohral hru nie takú zbytočnú, ako sa na prvý pohľad zdá. USA nemajú čo stratiť, stále mocnejšia Čína im šliape vo viacerých oblastiach na päty, čo sa odráža aj na jej veľmocenskom postavení. Ukázať na slabiny protivníka, spochybňovať jeho meno, to sú tradičné spôsoby súperenia.
Aký postoj zaujmú krajiny EÚ? Na výber príliš nemajú. Hoci Francúzsko hovorí o spoločnom postupe, je to skôr zbožné prianie. Talianske Miláno bude totiž v Pekingu preberať olympijskú štafetu. Ostatné krajiny, nevynímajúc Veľkú Britániu, si určite nedajú vziať príležitosť, aby sa v Číne nezviditeľnili, najmä ekonomicky.
Lenže to môže byť dvojsečná zbraň. Čo i len nepriama podpora nedemokratickému kolosu by bola politická „samovražda“. Východná veľmoc to bude chápať ako akt slabosti, vypovedania poslušnosti vernému spojencovi USA. A akýkoľvek nejednotný postup oslabí EÚ voči obom veľmociam – k ich radosti.