V tomto kontexte je preto sympatické uznanie Márie Kolíkovej, že nejde o najlepšiu formuláciu a vníma ju skôr ako podklad do otvorenej diskusie.
Podstatnou otázkou je teda to, do akej miery máme postihovať dezinformátorov trestným právom. Odpovede zväčša reflektujú napätie medzi slobodou prejavu a inými hodnotami (ako napríklad ochrana života a zdravia), ktoré hoaxy ohrozujú. Ako napríklad šarlatáni blúzniaci o liečení rakoviny kokteilom z kurkumy, čierneho korenia a oleja.
Odpoveďou klasického liberalizmu je, že ľudia sú racionálni a sami vedia rozoznať lož od pravdy v rámci slobodnej diskusie. Preto nie je úlohou štátu, aby autoritatívne určoval, aký prejav je hodný trestu.
Tento argument však zaspal v dobe – podceňuje silu algoritmov sociálnych sietí, ktorých cieľom je udržanie našej pozornosti, a nie sprostredkovanie férovej diskusie. V dnešnom systéme má totiž pravda krátke nohy a s klamstvom zájdeme ďalej. Príspevok, ktorý faktami vyvracia hoax, nikdy nebude mať adekvátny dosah. V takomto prostredí je slobodná diskusia fikciou.
Na strane druhej, k trestnoprávnym postihom škodlivých konaní by sme mali pristúpiť až v momente, ak neexistujú miernejšie a účinnejšie prostriedky. V tomto svetle sa ako vhodnejší nástroj proti dezinformáciám javí osveta a efektívnejšia regulácia sociálnych sietí na úrovni Európskej únie, ako trestanie jednotlivcov. Riešením by mohol byť napríklad návrat ku chronologickému zobrazovaniu príspevkov.
Ak by sme však pristúpili k zavedeniu trestnej zodpovednosti za úmyselné šírenie život ohrozujúcich hoaxov, potrebujeme jasnejšiu definíciu. Aktuálny návrh by totiž v konečnom dôsledku mohol napáchať viac škody ako úžitku.