Keď Národná rada v decembri „prekvapujúco“ neschválila Baránikov (politicky naivný) návrh zmeny paragrafu 363, poslanec sa rozhodol kompenzovať svoj neúspech podaním na Ústavný súd (ÚS). Napriek tomu, že ide o legitímny nástroj poslancov, v kontexte snáh o zlepšenie fungovania prokuratúry príliš nepomáha.
Čo teda namietajú? Podľa návrhu sú celé ustanovenia paragrafov 363 až 367 Trestného poriadku v nesúlade s princípom právneho štátu, právom domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a s garanciou, že o vine a treste rozhoduje len súd. „Rozhodujúcim východiskom pre tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení“ je podľa navrhovateľov „zaradenie generálneho prokurátora do výkonnej moci". Opierajú sa pritom o starý nález Ústavného súdu z roku 1995, podľa ktorého „generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci…“
Tento právny názor bol však viacerými neskoršími rozhodnutiami Ústavného súdu prekonaný. Napríklad v uznesení PL. ÚS 4/2012 (kauza Čentéš) súd jednoznačne konštatoval, že prokuratúra je „koncipovaná ako samostatný ústavný orgán“, ktorý „nie je súčasťou výkonnej ani zákonodarnej moci“. Je tak na zamyslenie, či sa navrhovatelia vedome spoliehajú na neznalosť Ústavného súdu vlastnej judikatúry, alebo ju sami dostatočne neovládajú. V oboch prípadoch je podanie najpravdepodobnejšie vopred odsúdené na neúspech.
Sporný a všemocný paragraf 363 je súci na zmenu, no nie na zrušenie. V právnom poriadku má svoje opodstatnenie.
Odhliadnuc od východiska odtrhnutého od reality sa v návrhu uvádzajú aj relevantné dôvody na okresanie právomoci generálneho prokurátora (GP). Spomína sa napríklad problematickosť nepreskúmateľnosti rozhodnutí GP nezávislým súdom alebo takmer nemožné získavanie nových dôkazov zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ak tie predošlé GP označí za nezákonné. Tieto argumenty však patria skôr do textu dôvodovej správy, než do podania na ÚS. Je totiž značný rozdiel medzi tým, čo je neefektívne a čo protiústavné.
Sporný a všemocný paragraf 363 je súci na zmenu, no nie na zrušenie. V právnom poriadku má svoje opodstatnenie. Jeho aktuálne znenie však koncentruje priveľa moci v rukách jedného človeka na správnom mieste. A to teraz primárne nejde o kontroverzné rozhodnutia generálneho prokurátora, ale o princíp. Uchýľme sa len na chvíľu k mrazivej predstave, že po Žilinkovi by do jeho kresla sadol ďalší „Dobroš“…
Nie je preto až tak podstatné, aký máme názor na aktuálnu prácu GP, ale to, kde ležia hranice a protiváha moci monokratického orgánu prokuratúry. V kontexte paragrafu 363 je preto žiaduce, aby boli rozhodnutia GP preskúmateľné nezávislým a nestranným súdom. Okrem toho sa diskutuje o zúžení okruhu „zrušiteľných“ rozhodnutí, napríklad na tie, ktoré nie sú vo veci samej, čím by sa obmedzilo povestné „zametanie pod koberec“.
Osud úpravy paragrafu 363 je kvôli chýbajúcej dohode v koalícii otázny. Vzhľadom na odmietavý postoj Sme rodina k akejkoľvek zmene by prípadná úprava § 363 bola výsledkom krehkého kompromisu. Jeho dosiahnutie však nadmieru ambiciózne avantúry poslanca Baránika len podrývajú. Azda je to len nedomyslenosť a nie úmysel.