Robíme to pre teba a pre národ, znela obvyklá odpoveď rodičov na moje sťažnosti. Čerta prastarého mi záležalo na národe či na krásnej literatúre. Dnes mi tá spomienka už znie ako príjemný letný dážď, ale vtedy do mojich doširoka roztvorených očí dopadalo dobiedzavé klopkanie práce pre povznesenie ducha ako krupobitie ťažkých kladív nebeskej pomsty. Dve bez prestávky rozsvietené okná na našej ulici som neznášala. Zdalo sa mi, že všetci ostatní sladko spinkajú.
Kto mohol tušiť, že raz príde deň, že v prvých minútach jedného decembrového pondelka v ďalekej budúcnosti budúci bývalý predseda vlády Slovenskej republiky „postne“ na sociálnu sieť fotografiu práve úradujúceho premiéra ako dôkaz, že onen národ, na ktorom mi tak sebecky nezáležalo, má v ťažkých časoch silného lídra, ktorý naň myslí, i keď väčšina z nás zatiaľ sladko spinká (najmä zdravotníci, tí ako zarezaní). Jedným dychom tým sfúkol aj pani prezidentku, ktorá síce spravidla všetko „citlivo vníma“, to jej však nebráni vysielať autorite premiéra jedovaté bozky smrti.
A teraz žarty bokom. Ministrovi financií sa v putovaní z rozprávky do rozprávky výdatne darí, no tým sladkým spinkaním rozhodne prekročil žáner. Naozaj sa mu zdá, ako mne v detstve, že väčšina národa blahobytne odfukuje a len dve svetielka jeho záchrancov svietia hlboko do noci? Keď už je niekto pri kormidle krajiny v ťažkej situácii, azda sme oprávnení to aj očakávať. Ako aj to, že si budú vedomí, že dve či tri zamestnania sú pre drvivú väčšinu „sedmospáčov“ každodennou nevyhnutnosťou.