Román je príbehom mladého vedca Victora Frankensteina, posadnutého túžbou stvoriť umelého človeka. Jeho výtvor je na prvý pohľad ohyzdné monštrum. Victor je svojím úžasným dielom spočiatku uchvátený, v opojnom nadšení však vonkoncom nepočíta s možnosťou, že výtvor, ktorému svojou vedou vdýchol život, sa mu celkom vymkne spod kontroly. Až tak veľmi, že napokon si ako Frankensteina všetci zapamätajú dielo, nie jeho tvorcu. Umelého človeka, ktorý z sa napokon nešťastia zo svojej vlastnej neľudskej podoby rozhodne všetkému živému mstiť.
Mary Shelleyová bola génius. Keď počas daždivého leta a neskôr za pukania polienok v kozube vianočnej Ženevy roku 1816 tvorila v spoločnosti Percyho Shelleyho a Lorda Georgea Gordona Byrona strašidelné príbehy, o poriadne desiatky rokov predbehla opis mnohých javov, ktoré so sebou ešte len mal priniesť nastávajúci vek priemyselného opojenia a modernosti. Dcéra neobyčajne vzdelaných a liberálnych rodičov, spisovateľa Williama Godwina a spisovateľky Mary Wollstonecraftovej – autorky Obhajoby ženských práv z roku 1792 – sa narodila na sklonku Francúzskej revolúcie. Začínali blikať plynové lampy, prebiehali pokusy s elektrinou, na obzore svital nejasný, o to vzrušujúcejší i strašidelnejší vek pary, zlatej horúčky a pokorenia prírody človekom.
Ale vždy vtedy, keď sa veci zdajú pre ľudstvo mimoriadne temné, stojí za to pripomenúť si, kto sme a prečo sme výnimoční – ponad všetky stroje, pokorujúce víťazstvá nad chodom sveta a opojenie civilizáciou sme výnimoční najmä preto, že vieme prežívať lásku.
Mary Shelleyová bola nevídanými možnosťami vedy uchvátená, zároveň však dokázala jasne predpovedať, že pokiaľ sa človek v opojení vlastnými technologickými výdobytkami opováži súperiť s tým, čo dovtedy patrilo len do sféry metafyziky, príde trest. Dopadne ako Bellerofontes, ktorého za jeho opovážlivosť bohovia zrazili z Olympu, no ešte skôr ako Prometheus – stvoriteľ človeka z hliny a dažďa, ktorého Zeus potrestal za to, že si dovolil deliť obety medzi ľudí a bohov.
Devätnáste storočie sa stalo dobou, ktorá mala štúdiom prírody viesť k priblíženiu sa Bohu a zároveň poskytnúť nástroje ne pokorenie prírody vedou a technológiami. Pokrok znamenal ovládnutie prírody, drancovanie všetkého, čo jej lono ponúka, a na zánik či vylúčenie odsúdiť všetkých, ktorí by pred touto novou, radikálne eurocentrickou ideológiou nechceli ustúpiť. Mary Shelleyová v diele Frankenstein varovala pred hrôzami, ktoré človeka postihnú, ak sa vo svojej obdivuhodnej tvorivosti stane nadutým, a zabudne na to, že je predovšetkým len a len človek – hlina a slzy dažďa.
Listujúc vianočnými textami posledných rokov sa ukazuje, že už dlhšie tušíme, že vek, ktorý predznamenala Mary Shelleyová, sa práve ak nie završuje, tak sa iste dostal do úzkych. Pandémia je je dielom moderného Promethea. Ale vždy vtedy, keď sa veci zdajú pre ľudstvo mimoriadne temné, stojí za to pripomenúť si, kto sme a prečo sme výnimoční – pre lásku. Ponad všetky stroje, pokorujúce víťazstvá nad chodom sveta a opojenie civilizáciou sme výnimoční najmä preto, že vieme prežívať lásku k blížnym. Aj monštrum doktora Frankensteina hľadalo a túžilo po ľudskej láske, a skôr, než ho ovládlo zúfalstvo, prežívalo ľútosť, dojatie, aj vytrženie z krásy okolitého sveta.