Najskôr sa minister Matovič v rozhovore pre TASR posťažoval, že ak by sa viac snažili v kampani, „nemuseli by sme tu mať 5– až 6-percentnú SaS, ktorá si rok a pol robila kampaň na boji proti vlastnej vláde". Vraj však išlo o premyslené rozhodnutie „vypnúť" posledný týždeň kampane, aby náhodou nemali „príliš dobrý výsledok", ktorý by odstavil z parlamentu koaličných partnerov.
Následne vo svojej spovedi pre TA3 urobil frontálny útok na ministerku spravodlivosti Máriu Kolíkovú, ktorej vraj „celý čas kryl chrbát", no ona ho „bez akejkoľvek príčiny" podlo zradila, keď požadovala jeho demisiu. Akákoľvek reflexia vlastných zlyhaní ostala akosi pozabudnutá niekde v povetrí.
Prečo by sme sa však mali zaoberať týmito výplodmi fantázie? Najmä preto, lebo Igor Matovič je stále predsedom najsilnejšej politickej strany a jeho príbehy majú priamy dosah na fungovanie a stabilitu koalície. Okrem toho sú dobrým príkladom dôvodov na úpravu politického systému, ktorý takýmto ľuďom umožňuje vstup do politiky.
Pozitívnym náznakom je rozpor medzi ministrovým naratívom a politickou realitou. Ten totiž svojimi siláckymi vyjadreniami paradoxne vysiela signály o vlastnom slabnúcom vplyve v koaličnom štvorlístku. Ak by skutočne boli saskári zlosynmi a ministerka Kolíková podvodníčka, je zrejme neobhájiteľné, aby ich predseda líderskej strany strpel vo vláde. Podľa Matoviča však na nejakú rekonštrukciu či otváranie koaličnej zmluvy nie je teraz čas, lebo sa riešia iné veci. Čo viac dodať?
Načo sa však zaoberať budúcnosťou, keď predsa môžeme kŕmiť našu pozornosť nekončiacimi sa epizódami nezmyselných šarvátok?
V tomto kontexte sa jeho emocionálne nabité vyjadrenia javia len ako zúfalé výkriky do tmy s nádejou, že pritiahne k sebe nejakých zblúdených voličov SaS. Pre stabilné fungovanie koalície sú však kontraproduktívne a skôr predstavujú ďalšie svedectvo toho, ako sa výkon politiky redukuje na emóciu a „spektákel".
Ostré vyjadrenia ministra financií zavše reflektujú aj trend politikov polohovať sa do roly martýrov. Dualistický naratív šľachetného boja dobra so zlom je už evergreenom (nielen) ministra financií. Takýto výklad môže byť pre niekoho lákavý, no je značne mimo reality. Spoločnosť je príliš rozmanitá a pluralitná, aby sa dokázala vpratať do škatuliek dobra a zla. Pokým pristúpime na takúto hru falošných spasiteľov, nikdy „dobre nebude". Výsledkom bude len nepovšimnutá „tretia kategória" občanov, ktorí sa nenájdu v scestných príbehoch a radšej na dianie v politike úplne zanevrú.
Návrat dôvery v demokraciu, právny štát a zodpovedný výkon politiky vyžaduje čas a, žiaľ, aj úpravu politického systému. Vzhľadom na absentujúce jasné pomenovanie systematického problému zo strany kompetentných – prehnitosť nastavenia politických strán a volebný systém umožňujúci ich ďalší rozklad, vyhliadky do budúcnosti príliš ružové nie sú. Načo sa však zaoberať budúcnosťou, keď predsa môžeme kŕmiť našu pozornosť nekončiacimi sa epizódami nezmyselných šarvátok?