Hoci už tri dekády žijeme v pluralitnej demokracii, situácia značne pripomína koniec osemdesiatych rokov. Vtedajšia verchuška veľmi dobre vedela, že je extrémne nepopulárna, no bežných ľudí už ani veľmi nezaujímalo, čo tí hore robia. Každý si žil svojím životom a nemal žiadne veľké očakávania, že sa niečo zásadne zmení. „Večného“ Štrougala vystriedal v roku 1988 na čele vlády Adamec, no veľmi to nepomohlo, lebo aj ten sa napokon po roku porúčal…
Aj dnešní mocipáni predstierajú, že krajine vládnu, no v skutočnosti väčšinu svojej energie vybíjajú v žabomyších sporoch a ich primárnym cieľom je nejako sa udržať pri moci až do regulárnych volieb. Nedajme sa zmiasť, že sa im na sklonku roka podarilo presadiť nejaké reformy, tie im slúžia iba ako mimikry, aby im zachovala priazeň aspoň tá hŕstka nenapraviteľných optimistov, ktorá stále považuje túto vládu za reformnú.
A potom je tu veľká skupina tých, ktorí sa čudujú, ako sme to mohli dopustiť a nechať zájsť až tak ďaleko. Nuž jednoducho, ľudia uverili politickým dobrodruhom, ktorí sa v uplynulej dekáde vyrojili na našej politickej scéne. O čo hlučnejší boli títo veľkohubí majitelia politických eseročiek pred voľbami, o to menej sú teraz schopní riadiť normálne krajinu. Lebo oni v skutočnosti nie sú žiadni politici, len pochabí avanturisti, ktorí sledujú svoje nízke ciele. A krajina nie je firma. Takto to jednoducho nefunguje.
Ocitli sme sa vo zvláštnom vákuu. Každému je jasné, že matovičovská garnitúra už nemá šancu na reparát, lebo jej nik neverí. Na rozdiel od roku 1989, ale aj od roku 1998 tu však nie je nádej, že existuje nejaká lepšia alternatíva, ktorá dokáže pohnúť vecami dopredu.
Lenže aj tí, ktorí tu vládli, sklamali dôveru ľudí. Smer mal za 12 rokov dostatok príležitostí ukázať, že dokáže zlepšiť fungovanie tejto krajiny. Výsledok je však tristný. Slovensko, kedysi považované za ekonomického „tigra“ krajín strednej a východnej Európy (akokoľvek to bolo prehnané), zjavne nestačí s dychom nielen susedným štátom, ale aj tým, na ktorých sa v minulosti pozeralo tak trochu zhora. Jednoducho prešľapujeme na mieste.
Ocitli sme sa vo zvláštnom vákuu. Každému je jasné, že matovičovská garnitúra už nemá šancu na reparát, lebo jej nik neverí. Na rozdiel od roku 1989, ale aj od roku 1998 tu však nie je nádej, že existuje nejaká lepšia alternatíva, ktorá dokáže pohnúť vecami dopredu.
V tom je táto situácia vskutku nová a nepríjemná. Tým, že sa vyčerpali všetky alternatívy a núkajú sa nám už iba zlé a horšie možnosti, sme dospeli do bodu zlomu. Buď toto vákuum zaplní ešte väčší extrém (čo sa javí ako veľmi pravdepodobné), alebo sa na scéne časom objaví niekto, kto berie politiku ako remeslo, so všetkým čo to predstavuje.