Šéf OĽaNO vyčíta prezidentke, že nekryje chrbát súčasnej vláde. Opozícia, naopak, obviňuje Čaputovú, že je prezidentkou iba vládnej koalície, nie všetkých občanov. Ani jedno nie je pravda.
Prezidentka sa v tejto hektickej a namáhavej dobe snaží zachovať vyvážený postoj. Nemôže predsa súhlasiť s každým krokom vlády ani každé opatrenie kritizovať. Matovič jej vyčíta, že pred rokom nepodporila plošné testovanie. Ako mohla, keď k jeho zmysluplnosti mala zásadné výhrady, podobne ako celá plejáda expertov. Mala premiéra Matoviča podporiť iba preto, že on si silou-mocou zaumienil presadiť toto veľmi pochybné a nákladné opatrenie? Práveže sa vtedy ukázala ako hlava štátu.
Táto Matovičova hračka je dávno minulosťou. Prečo ju minister financií stále vyťahuje na svetlo? Pred nami stoja iné výzvy, na ktoré by sme mali zamerať energiu, a nie ňou mrhať na záležitosti dávno „exspirované“. Zdá sa, že Matoviča stále škrie pád jeho vlády a nevie sa cez svoj neúspech preniesť.
Možno odpoveď nakoniec nájdeme v naplnení slávneho výroku Vladimíra Mečiara o tom, ako sa v politike stupňuje slovo nepriateľ: nepriateľ, úhlavný nepriateľ, koaličný partner.
Obvinenia, že prezidentka nemá túto vládu „rada“, pretože sa stále nevie zmieriť, že Progresívne Slovensko sa nedostalo veľmi tesne do parlamentu, sú úbohé a dnes nikoho nezaujímajú. Akoby ich nehovoril minister financií eurozóny, ale zakomplexovaný človek žijúci vo svojej minulosti, mimo dnešnej reality. A konšpirácie, že sa Čaputová stretávala s veľvyslankyňou USA a ním nedávno odhalenou „zradkyňou“ Máriou Kolíkovou a spoločne „kuli pikle“ s cieľom potopiť vládu, je zosuv na dno, do štvrtej cenovej skupiny.
Matovič svojou rétorikou čoraz viac pripomína expremiéra a lídra opozície Roberta Fica. Jeho často nepodložená a účelová kritika prezidentky má však racionálne a taktické dôvody, ktorým sa dá rozumieť. Predseda Smeru sa chce voči najdôveryhodnejšej a obľúbenej političke vymedziť, poškvrniť jej dobré meno, naštrbiť váhu jej slov, aby v budúcich prezidentských voľbách o dva roky mohol sám seba postaviť ako alternatívu.
Lenže Matovič na funkciu prezidenta nemôže vôbec pomýšľať, jeho vysoká nedôveryhodnosť mu nedovoľuje ani tajne snívať. Tak o čo mu ide? Ide mu vlastne o niečo? Či potrebuje niekoho každý deň naštvať, uraziť, pretože potrebuje tento prídel „duchovnej stravy“? Alebo si nedokáže priznať vinu za pád vlastnej vlády a hľadá v urazenej duši vonkajšieho vinníka, ktorý mu ublížil a zbavil Slovensko „osvietenej“ vlády. Ale nepodceňujme Matoviča, vyhral voľby, na politickej scéne sa pohybuje dlho, možno v kútiku mysle kuje plány, ktorých vyústenie nemôžeme zatiaľ vidieť.
Možno odpoveď nakoniec nájdeme v naplnení slávneho výroku Vladimíra Mečiara o tom, ako sa v politike stupňuje slovo nepriateľ: nepriateľ, úhlavný nepriateľ, koaličný partner. S obľubou ho v minulosti citoval český prezident Miloš Zeman, ktorý ho nakoniec v praxi aj naplnil: s úhlavným nepriateľom Václavom Klausom podpísal opozičnú zmluvu. U nás zase bola v roku 2006 na spadnutie koalícia niekdajších úhlavných nepriateľov Mečiara a Dzurindu. V medzinárodnej politike je podobných prípadov viac. Prezidentka Čaputová Matoviča a Fica stále zbližuje. Čo je nepredstaviteľné teraz, nie je naveky.