Na rozdiel od autobusov, kde zahraničný dopravca mal hneď na počiatku „schodok“ 100 vodičov, na železnici je na príčine pandémia. Rušňovodičov je dostatok, ale iba tesne. Keď nastala vážna situácia, ukázalo sa, že v regióne nie sú rezervy. A vykryť výpadok nadčasovou prácou sa z bezpečnostného hľadiska dá iba do určitej miery. Rovnako ako u lekárov, zdravotných sestier či učiteľov staršia generácia rušňovodičov pomaly odchádza a mladí príliš nepribúdajú. Platy, ako aj inde vo verejnom sektore, zaostávajú. Aj keď za minulej vlády zvýšenie víkendových a nočných príplatkov pomohlo.
Problém je však širší. Do verejného sektora sa u nás od roku 1989 investovalo minimálne. Dlho sa žilo na dlh, investičné manko sa teraz čoraz viac začína prejavovať. Povedzme si otvorene, verejnému sektoru hrozí kolaps. Pokiaľ v štátnej kase nie sú peniaze, nikto nič nezmôže, aj keby vôľa bola. Doplácame na atmosféru, že trh všetko vyrieši a dane majú byť čo najnižšie.
Liek v podobe liberalizácie železničnej dopravy v mnohých krajinách EÚ kvalitu na železnice nepriniesol. Skôr naopak. Inde si však v dobe klimatických zmien uvedomujú, že železnice sú zelenou alternatívou automobilovej a leteckej dopravy. Na Slovensku sa deje pravý opak, zvlášť v najhustejšie osídlenom bratislavskom regióne. A to v čase, keď v hlavnom meste narástli za rok ceny bytov zhruba o 25 %, čo núti za prácou ešte viac cestovať.
Naši koaliční, opoziční či regionálni politici žiadne riešenia neponúkajú. V atmosfére nízkych daní, minimálnych verejných výdavkov ani neexistujú. Ak nechceme prehlbovanie úpadku, musí sa čo najrýchlejšie zmeniť spôsob myslenia.