Pokračovanie článku: POLEMIKA: Dohoda o obrannej spolupráci medzi Slovenskom a USA

Päť najväčších lží o vojenskej zmluve s USA

píše Eduard Chmelár, historik a politický analytik

Foto: Robert Huttner
eduard chmelar

To, čo prebieha momentálne na Slovensku, nie je polemika o jednej medzinárodnej zmluve, ale najdôležitejší zápas za suverenitu Slovenskej republiky od vyhlásenia jej nezávislosti v roku 1993. A keďže tí, ktorí nám ju vnucujú, používajú pri jej presadzovaní metódy gangstrov a argumenty podvodníkov, lebo nemajú odvahu stretnúť sa za jedným stolom v odbornej debate, v ktorej by sme si bod za bodom vydiskutovali, v čom je problém, a namiesto toho iba štekajú na oponentov ako psi spoza plota, nebudem strácať čas a prejdem k najdôležitejším výhradám k tejto dohode, ktorú nepotrebujeme my, ale Američania:

  1. Obhajcovia Dohody o obrannej spolupráci medzi Slovenskom a USA (DCA) tvrdia, že rovnaké „statusové zmluvy“ majú aj iné štáty NATO. Nie je to pravda. Jednak, medzinárodné právo nepozná taký pojem ako „statusová zmluva“ (ak si niekto mýli status ozbrojených síl so zmluvou, je to jeho problém). Subjektom medzinárodného práva je štát a v rámci neho neexistuje nič také, že by sa musel podriadiť nejakému štandardu iných bilaterálnych zmlúv. Každý štát si teda určuje vlastné podmienky. A z porovnania bilaterálnych vojenských zmlúv s USA jednoznačne vyplýva, že naši diplomati nevyrokovali pre Slovensko vôbec nič, a nie som si istý, či sa o niečo podobné vôbec snažili, alebo im len Američania ukázali, kde to majú podpísať. Napríklad často spomínané Maďarsko alebo Chorvátsko sa nevzdali vlastnej jurisdikcie v takom rozsahu ako Slovensko. Poľsko podrobne upravuje celý rad otázok, ktoré v našom návrhu chýbajú. A tak ďalej.
  2. Obhajcovia DCA tvrdia, že zakotviť do zmluvy zákaz rozmiestnenia jadrových zbraní na území Slovenska je zbytočná nadpráca, lebo medzinárodné dohody to zakazujú. To je nesmierne zákerná lož. Tu predsa nejde o „slovenské“ jadrové zbrane. Zmluva o nešírení jadrových zbraní nerieši rozmiestňovanie atómových náloží vo vlastníctve nukleárnych mocností na území iných štátov. Inak by Spojené štáty nemohli mať rozmiestnené jadrové zbrane v Turecku, Nemecku, Taliansku, Belgicku a Holandsku. Ak uzavrieme takúto zmluvu, nikto nám nemôže zaručiť, že tu Američania nebudú skladovať lietadlové jadrové nálože alebo že nepoužijú naše letiská na tranzit nukleárnych náloží. Aj to bol dôvod, prečo si Nórsko presadilo zákaz rozmiestňovania jadrových zbraní hneď v čl. 1 ods. 2 a následne v čl. 4 ods. 5 zmluvy, a nebola to žiadna nadpráca.

<CITAT>Z porovnania bilaterálnych vojenských zmlúv s USA jednoznačne vyplýva, že naši diplomati nevyrokovali pre Slovensko vôbec nič, a nie som si istý, či sa o niečo podobné vôbec snažili, alebo im len Američania ukázali, kde to majú podpísať. Napríklad často spomínané Maďarsko alebo Chorvátsko sa nevzdali vlastnej jurisdikcie v takom rozsahu ako Slovensko.

Účinnejším systémovým riešením by bolo, keby sa stredoeurópske štáty rozhodli oživiť Rapackého plán z októbra 1957. Vtedajší šéf poľskej diplomacie Adam Rapacki navrhol na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN vytvorenie bezjadrového pásma v strednej Európe. Vtedy mu v tom zabránil sovietsky hegemón. Zabránil by nám dnes v tom americký hegemón, ak všade tvrdí, že sme slobodné a suverénne štáty? V každom prípade, Slovensko sa nepoistilo ani tak ako Nórsko.

3. Obhajcovia DCA tvrdia, že zmluva nijakým spôsobom nenarušuje našu suverenitu a jurisdikciu. Toto je asi najočividnejšia lož, stačí, ak si text zmluvy preštuduje každý čitateľ. https://www.slov-lex.sk/…/LP-2021-786 Osobitne upozorňujem na články 3, 4 a 12. Z nich jednoznačne vyplýva (zvlášť pri porovnaní týchto ustanovení s inými zmluvami DCA), že Slovensko si vyjednalo najhoršie podmienky a vzdalo sa svojich právomocí v najširšom rozsahu spomedzi všetkých štátov, ktoré podpísali s USA bilaterálnu vojenskú zmluvu. Viaceré z nich sú v príkrom rozpore nielen s Ústavou SR, ale aj s právom EÚ. Ozbrojené sily USA jednoducho nemôžu vyžadovať využitie súkromných pozemkov bez primeranej náhrady, je to hrubý zásah do vlastníckych práv a považujem za škandalózne, že ministerstvo obrany aj takúto hromadnú pripomienku bez konkrétneho vysvetlenia odmietlo. To už nie je iný názor, to je svojvôľa a arogancia moci.

4. Obhajcovia DCA tvrdia, že prítomnosť Ozbrojených síl USA nebude trvalá, že tu nebudú zakladať vojenské základne USA a že ich prítomnosť zvýši našu bezpečnosť. Po prvé, nikto z odporcov netvrdí, že tu budú natrvalo. Aj sovietski okupanti tu boli „dočasne“, pričom musím skonštatovať, že aj okupačná zmluva z roku 1968 sa k nám správala s väčším rešpektom ako súčasný návrh. Sovietski vojaci a ich rodinní príslušníci sa v nej zaviazali zachovávať právny poriadok ČSSR, znášať všetky náklady, nahradiť prípadné škody vyplývajúce z pobytu a rešpektovať právomoc česko-slovenskej jurisdikcie pri trestných činoch spáchaných príslušníkmi armády ZSSR. Nič z toho neplatí v prípade amerických vojakov. Čo sa týka terminológie, odmietam žonglovanie so slovíčkami a zavádzanie obyvateľstva: vojenské letiská kompletne obsadené Ozbrojenými silami USA, pod vlastnou jurisdikciou, bez možnosti kontroly osôb a zbraní, ktoré tam budú privezené, sa stávajú vojenskými základňami Spojených štátov, a teda aj legitímnym terčom nepriateľa. Zväčšenie medzinárodného napätia bezpečnosť nikdy nezvyšuje, ale znižuje. A argumenty, že v dnešnej dobe je na kolektívnu obranu nevyhnutná prítomnosť cudzej armády, sú asi také primitívne ako žiadať tank do každej záhradky.

5. Obhajcovia DCA tvrdia, že táto zmluva je predovšetkým o investíciách, že Američania nám veľkoryso darujú 100 miliónov dolárov na opravu našich letísk a že to nemusí byť konečná suma. Nehovoria vám úplnú pravdu. Jednak, zo štúdie vplyvného odborného časopisu Defense News vyplýva, že na opravu letísk je vyčlenená len štvrtina tejto sumy, kým tri štvrtiny sú investíciami do vojenskej infraštruktúry samotných Vzdušných síl USA, teda do nich samých. Naozaj chceme používať ako argument, že v čase, keď ideme vyhodiť dve miliardy eur na nákup bojových obrnených vozidiel, nemáme 25 miliónov na opravu vlastných letísk a za túto ponižujúco smiešnu sumu predáme vlastnú krajinu? Okrem toho, nezabúdajme, že tento „dar“ je zatiaľ len v rovine sľubov. Napríklad Chorváti si do článku 5 zmluvy presadili výšku investície i modely jej financovania. Slovenský návrh zmluvy to neobsahuje, takže je to niečo podobné, akoby ste s niekým podpísali zmluvu, že mu dávate k dispozícii svoju záhradu a v dohode by ste neuviedli, čo za to dostanete. Okrem toho je tu množstvo negatívnych príkladov z iných krajín, ktoré dokazujú, že prítomnosť amerických vojakov vôbec nemusí byť finančne výhodná.

© Autorské práva vyhradené

387 debata chyba
Viac na túto tému: #Slovensko #USA #NATO #Eduard Chmelár #generál Pavel Macko #obranná dohoda
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy