Bola to aj obľúbená floskula exprimátora Ďurkovského, keď poslal k zemi legendárny bratislavský PKO. Nie je tomu inak ani teraz, keď sa rozhodlo o odstránení Istropolisu, niekdajšieho Domu ROH. Človeče milión, čo zmôžeš proti zákonu?
Istým spôsobom sme si už zvykli, že pri akomkoľvek megaprojekte sa verejná debata zvrhne na zástancov hodnôt a kontinuity na strane jednej, a na strane druhej sú tí, ktorí pripomenú „smradľavé záchody“. A tak kým sa „plebs“ nedôstojne doťahuje, developerská zelená lúka zakvitá projektmi definovanými napríklad ako autobusová stanica, ktorá je vo výsledku všetkým iným, len nie autobusovou stanicou, a zo sľubovaných všakovakých planetárií zopár farebných unimobuniek a platené parkovisko na brehu smutného Dunaja. Keby išlo o ojedinelý prípad alebo iba o obyčajnú asanáciu jedného kultúrno-spoločenského priestoru, situácia by nebola taká tragická. Ibaže kauza búrania Istropolisu podobne ako všetky predchádzajúce prekračuje lokálny bratislavský význam a poukazuje na tragédiu celej našej kultúrnosti, nášho vzťahu k minulosti a k sebe samým ako kultúrnemu celku. Toto nelichotivé zrkadlo sa potom stáva aj odpoveďou na otázku, prečo sme sa ocitli v takom politickom, morálnom a vzdelanostnom marazme.
Slovensko akoby s dejinami nemalo vôbec nič spoločné. Definujeme sa vyčleňovaním, nie osvojovaním. Argumenty tejto biedy sú pritom stále rovnako trápne: ľudácke vedenie argumentovalo „židovskými všivárňami“, komunisti „feudálnymi rárohami“ a porevoluční tzv. modernizátori „komunistickými barabizňami“, ktoré nechávajú zámerne schátrať a v ktorých „smrdia záchody“. Už aby nás v nich niekto nadobro spláchol.