Máme len jedny zárobky, jedny dôchodky, z ktorých prichodí žiť, čiže každý deň čosi zjesť. V posledných rokoch často odznievalo, že našinci sa stali náročnejšími a žiadajú si kvalitnejšie, teda drahšie potraviny. Nebolo to nepravdivé konštatovanie, lebo každá detailnejšia analýza stravovacieho a nákupného správania odhalila, že Slováci sa v prvom rade zaujímajú o cenu. Obchodníci to vedia najlepšie.
Socializmus v československom podaní si zakladal na cenovej stabilite potravín. Generácia mladších aj starších dôchodcov si pamätá, že štát držal ceny základných potravín na uzde za každú cenu. Nepodporoval len poľnohospodárske družstvá, zaviedol aj zápornú daň z obratu, keď dotoval napríklad mlieko či hovädzie mäso… Aby potom investované peniaze vytiahol z ľudí cez drahé televízory alebo autá.
Rovnica má dať – dal sa nedá oklamať. A neoklamú ju ani v súčasnosti jediní regulátori trhu – obchodné reťazce. Na pultoch je celý rad produktov, ktoré zdraželi aj dvojnásobne viac, ako bola decembrová 6-percentná inflácia. Poliaci už na vlnu zdražovania reagovali dočasným znížením DPH na potraviny na rovnú nulu. Maďari išli dokonca ešte ďalej a tvrdo regulujú ceny základných produktov.
Len na Slovensku sa potraviny ešte nestali politickou témou.
Na čo čakáme, až sa viac rozprúdi cezhraničná potravinová turistika? A možno aj na zázračné oživenie zdevastovanej výroby potravín prostredníctvom tzv. strategického plánu. Nediskutuje sa o ňom. Prebilo ho zopár škandálov, kde hlavnými hrdinami sú tentoraz "naši“ malí "dobrí“ farmári. A medzitým všetko dražie.