Dala sa pochopiť aj ako reakcia na štyri roky avanturistickej bezočivosti jeho predchodcu. Predznamenal však aj prepad tejto obľúbenosti po prvom roku bilancovania. V tom zohrali zásadnú úlohu najmä pandémia, inflácia a Afganistan.
Joe Biden sa stal prezidentom v čase prelomovom nielen pre celý priemyselný vek, ale aj pre USA, ktoré dlhodobo najviac určujú jeho smerovanie aj étos. Dedičstvo globálneho otepľovania, ktoré sa v čase Bidenových predchodcov ešte zosmiešňovalo, dopadlo na jeho plecia celkom bez smiechu. Po nástupe do funkcie podpísal návrat USA k parížskej klimatickej dohode z roku 2015, čím, aspoň teoreticky, odmietol dlhodobý neoliberálny naratív, podľa ktorého musia byť aj ekologické otázky v prvom rade „ekonomicky výhodné“. A potom ho dobehla realita: schválenie sociálneho a klimatického balíčka sa v senáte ocitlo na vlásku jedného hlasu, dokonca zo strany demokratov.
Bidenovou prioritou bolo aj zvládnutie pandémie COVID-19. Lenže počet obetí sa v porovnaní s minulým rokom zdvojnásobil. Zuby si vylámal na občiansky rozdelenej krajine, rasizme, antivaxerskom hnutí, ako aj na zlyhávajúcom zdravotníctve a čoraz širších sociálnych nožniciach.
A potom, pravdaže, Afganistan. Fraška stiahnutia vojsk, ktoré v katarskej Dohe podpísal Donald Trump, bola v podstate nezvrátiteľná, vzhľadom na celý rad predchádzajúcich politických a strategických chýb a misií, ktoré si vzali do hlavy presadzovanie západného modelu organizácie spoločnosti. Joeovi Bidenovi sa i pri potenciálne najlepšej vôli ušli plody diela jeho predchodcov – a výsledok poukazuje na to, že na Západe toho bude mnoho nového.