Že technologický pokrok – ten prísľub krajších zajtrajškov – sa môže v okamihu stať továrňou na smrť. Približne šesť miliónov obetí holokaustu navždy poznamenalo naše vnímanie toho, čo znamená byť „civilizovaný“.
Keď Červená armáda 27. januára 1945 oslobodila vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau, ešte len málokto si naplno uvedomoval rozsah tejto ľudskej katastrofy. Ešte menej ľudí si dokázalo vôbec predstaviť obludnosť priemyselného vyvražďovania a z predstáv sa vymykalo aj možné smerovanie povojnového sveta. Bojovník proti kolonializmu Aimé Césaire si vtedy neodpustil nemilosrdné pozorovanie, že Európa stroskotala presne na tom, čo dovtedy v mene šírenia svojich hodnôt beztrestne exportovala mimo svojho územia. Nie, toto sa už v povojnovom svete nepáčilo každému, kto kládol vence. Bola to taká facka deklamovaným hodnotám „vysoko vyspelej civilizácie“, že sa zdalo, že sa z hrôz, ktoré vznikajú z nadradenosti, poučí celé ľudstvo. Heslá ako „Nezabudneme!“ alebo „Svetu mier!“ mali pre vojnovú generáciu absolútny, ešte nie vyprázdnený či zosmiešnený obsah. Generálny tajomník OSN António Guterres pri príležitosti dnešného Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu pripomína, že na dnešnú blednúcu pamäť má byť odpoveďou vzdelávanie. Áno, je našou povinnosťou „nezabudnúť“.
Vo francúzskom filme Tonyho Gatlifa Sloboda! sa deportovaný Róm pýta vichistického kata, niekdajšieho kamaráta: „Prečo nás tu zatváraš ako psy?“ A on odpovedá: „Aby sme Francúzsko zbavili hávede.“ Slovo „háveď“ dnes v zmodernizovanom newspeaku slávi oveľa veľkolepejší návrat ako myšlienka „svetu mier“. Vraj je to „len“ slovo. To však bolo na počiatku – aj holokaustu.