Hodnotové orientácie sa menia len veľmi pomaly, navyše sa do istej miery „dedia“. Za to, že tento tábor bol niekedy porazený, vďačíme skôr priaznivej konštelácii politických síl – umožnil ho prepad niektorých strán (napr. v roku 2002 SNS a PSNS) a podobne – než akémusi „politickému dozrievaniu“. V princípe zostávajú karty rozdané stále rovnako.
Môže sa teda takmer polovica národa mýliť? Otázka, ktorú nastolil aktuálny prieskum, podľa ktorého si až 44 % ľudí myslí, že za narastajúce napätie na rusko-ukrajinskej hranici môžu Spojené štáty a NATO, má jasnú odpoveď: Môže.
Samozrejme, ak by tento postoj nepriživovali opoziční politici na čele s Robertom Ficom, tak by ich možno bolo o niečo menej, no stále by tvorili veľkú skupinu.
Myslieť si, že za napätie na Ukrajine sú zodpovedné Spojené štáty, po tom, čo Rusko v roku 2014 obsadilo Krym a do Doneckej a Luhanskej oblasti vyslalo svojich „zelených mužíčkov“ bez riadneho označenia, si môže len ten, kto nechce vidieť realitu, resp. trpí štokholmským syndrómom (označenie, keď obeť začína vyjadrovať sympatiu voči páchateľovi). Nemožno si však zamieňať obeť a páchateľa.
Situácia je vážna, a preto by človek od vládnych politikov očakával, že vyjadria svoj postoj k zahraničnopolitickým otázkam.
Mlčanie prezidentky si mohol niekto vysvetľovať ako nedostatok odvahy. Hlava štátu však napokon vystúpila s ostrým prejavom, v ktorom, zaujala jasné stanovisko. „Každá krajina vrátane Ukrajiny má slobodné právo rozhodnúť sa, kam chce patriť. Lebo keď raz toto právo uprieme Ukrajine, kde je záruka, že raz nepríde aj na nás?“ K jej slovám už niet čo dodať