Základné východisko pri diskusii o zahraničnopolitickom smerovaní Slovenskej republiky by malo spočívať v zhode na presadzovaní hodnôt demokratického a právneho štátu. Cez túto prizmu by sme následne mali racionálne vyhodnocovať spojenectvo s partnermi, s ktorými sa väčšmi delíme o deklarované hodnoty.
Zrejme nik si totiž neželá, aby cudzie mocnosti autoritatívne rozhodovali o osude svojich menších susedov. Nerešpektovanie územnej celistvosti suverénnych štátov azda nie je prax, ktorú by sme mali tolerovať. Ako by sme sa asi tak cítili, ak by väčšie mocnosti hovorili o Slovensku ako o nesvojprávnom štáte na periférii?
Zrejme nie celkom príjemne. A tak by sme sa skôr prikláňali k partnerom rešpektujúcim našu suverenitu. Toto presvedčenie badať aj pri názoroch väčšiny Ukrajincov, ktorí sa vidia skôr v európskych štruktúrach ako v područí Kremľa, ktorý im postupne odkrajuje z ich územia.
Či sa nám to páči alebo nie, faktom je, že Putinov režim v rozpore s medzinárodným právom anektoval Krym a podporuje ruských separatistov v Donecku a Luhansku. K tomu vedie proti Ukrajine a západu hybridné kampane a podporuje antisystémové strany naprieč Európou. Cieľ je pritom jasný – destabilizácia európskeho spoločenstva a odpútavanie pozornosti od domácich hospodárskych problémov.
Na Slovensku to však, zdá sa, neregistrujeme. Očarení nacionalistickou rozprávkou o všeslovanskej vzájomnosti akosi odsúvame spoločné hodnoty bokom. Ukazuje sa, že takmer polovica obyvateľov Slovenska viní za napätie na Ukrajine Západ napriek tomu, že to je práve Ruská federácia, ktorá v húfoch zhromažďuje armádu na svojich západných hraniciach.
Príbehy ruských elít o tom, že sú len obeťami rozpínavej aliancie, sú už obohranou platňou. Novinkou je však čoraz horlivejšie preberanie týchto scestných naratívov zo strany našej opozície.
Aktuálne sondy spoločenských nálad ukazujú, ako veľmi sa u nás darí kremeľským rozprávkam o dekadentnom Západe, ktorý provokuje nevinný režim Vladimira Putina. Príbehy ruských elít o tom, že sú len obeťami rozpínavej aliancie, sú už obohranou platňou. Novinkou je však čoraz horlivejšie preberanie týchto scestných naratívov zo strany našej opozície.
Smer už dva roky hovorí o porušovaní právneho štátu a demokratických pravidiel pri výkone moci aktuálnej koalície. Je však zarážajúce, ako zrazu v snahe získať lacné politické body odsúvajú tieto hodnoty bokom a otvorene hovoria, že „Rusko nepredstavuje žiadnu hrozbu”.
Ako je možné, že zapálení ľavičiari sa zastávajú kleptokratického režimu Vladimira Putina? Ako vážne máme potom brať ich slová o potrebe demokratického a právneho štátu, ak sami obhajujú štát, ktorý nie je ani demokratický, ani právny?
Rusko je sympatickou a fascinujúcou krajinou, ktorá si zaslúži demokratickú vládu rešpektujúcu základné práva a slobody svojich občanov. Presne takú, o akú sa zasadzujú aj naši bojovníci za právny štát, politické slobody a ekonomické istoty občanov. Škoda, že len vo verbálnej rovine a so selektívnym prístupom.