Viac politikov priamo z krajov by malo pomôcť porozumieť problémom jednotlivých regiónov, a najmä ich aj efektívne riešiť. Tento argument je úplne legitímny. Pretože politici v Bratislave – v parlamente i vo vláde – regionálne boľačky veľakrát až tristne zanedbávajú či vôbec nechápu.
Súčasný model si ušil na seba Vladimír Mečiar ešte v roku 1998. Už vtedy opoziční politici sľúbili, že hneď po voľbách ho zmenia. Za vyše dvadsať rokov sa tak nestalo. Veľmi dobre pochopili výhody. Silný stranícky líder na čele kandidátky na celom Slovensku priláka viac voličov. A navyše, prečo by ľudia v každom kúte krajiny nemali mať rovnaké možnosti, prečo by boli niekde ukrátení.
Viac volebných obvodov má tiež svoje úskalia. Na kandidačnú listinu sa nemusia dostať primátori (prečo by sa aj mali) alebo regionálne osobnosti. Veď mnohí nie sú v žiadnych stranách. Či podľa vzoru Matovičovho OĽaNO ich budú strany „nakupovať“? Väčšie zastúpenie sa predsa dá dosiahnuť klasicky cez stranícke štruktúry. Nuž áno, to by sme museli mať normálne politické strany, nie eseročky.
Navyše sa ľahko môže stať, že na kandidačnej listine skončia síce „domáci“, ale bez záujmu o regionálnu politiku. Či rodáci, ktorí už dávno kotvia v Bratislave. A prečo by sa mal vlastne politik z jedného kúta kraja starať o problémy v inom kúte, nie iba o svoje? Najmä keď naše VÚC sú nehomogénne, nezodpovedajú historickému vývoju, zvlášť Trnavský, ktorého hraniciam chýba akákoľvek logika.
To neznamená, že o silnejšom hlase regiónov v Bratislave by sme nemali hovoriť. Mali, najmä teraz pred veľkými jesennými regionálnymi voľbami. Spôsobov, ako to dosiahnuť je viac. Zamerať sa iba na zmenu volebného systému, zatieniť tak ostatné, sa môže nakoniec ukázať ako kontraproduktívne.