V roku 2004 sme dosiahli vytúžený cieľ – vstúpili sme do EÚ a NATO, lenže veľmi rýchlo sme všetky výdobytky Novembra '89 začali brať ako samozrejmosť. Predstava, že človek už nemusí nič robiť, je síce lákavá, no zradná, lebo takto ustrnie. A my sme sa dali učičíkať. Situácii rozhodne nepomohol ani príchod novej generácie politikov. Tým chýbal nielen novembrový étos a skúsenosť v boji s mečiarizmom, no i akýsi vnútorný kompas, ktorý by im pomohol zorientovať sa.
A tak namiesto toho, aby sme demokraciu rozvíjali a kultivovali (ako to môžu robiť strany, ktoré samy trpia demokratickým deficitom?), sa demokracia v očiach ľudí zredukovala len na možnosť slobodne kradnúť. Výsledkom je dezorientovaná spoločnosť, ktorá nevie, kam patrí.
Darmo sa však budeme hnevať, že ľudia veria rôznym dezinformáciám, čo nájdu na internete, toto semienko by nikdy nevyklíčilo, keby na Slovensku nemalo pripravenú úrodnú pôdu. Teraz „žneme plody“. Stačí sa pozrieť na prieskumy – Najviac obyvateľov z krajín NATO, ktorí by boli za vystúpenie z Aliancie, je na Slovensku – hlásal minuloročný titulok na webe Euractiv.
Po tom, čo tu predvádzajú politické „elity“, sa nemôžeme čudovať, že postoje ľudí sa posúvajú do nebezpečných vôd. Kým v minulosti bola čiara medzi extrémom a štandardnými stranami jasná, teraz sa hranice stierajú (a nie je to extrém, ktorý by sa posúval smerom k normálu…)
Vyjadrenie generálneho prokurátora Maroša Žilinku, že podpis obrannej dohody s USA je pre Slovensko menej výhodný ako zmluva o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území Československa, je už len akousi čerešničkou na torte.
Nebuďme však fatalisti. Síce sme to pobabrali, no nič nie je nezvratné. Je to len na nás.