Prečo? Lebo ani jedna strana nechce ustúpiť. Bol by to predsa prejav slabosti. A to sa dnes nenosí. Lenže inak sa ku kompromisu nedopracujeme. Bez neho nás však nečaká nič dobré.
Často sa spomína politika ústupkov (appeasementu). Pred druhou svetovou vojnou sa príliš ustupovalo Nemecku. K mieru to neviedlo, práve naopak, stalo sa ešte agresívnejším. To neznamená, že opačná politika by viedla k mieru.
To jeden z dôvodov, prečo Západ voči Rusku zastáva zásadný postoj. Bojí sa, že jeden ústupok bude viesť ku kaskáde ďalších a pokoja nebude. Rusko tvrdí pravý opak – že ustupuje iba ono. Každý má svoje argumenty. Výsledok? Šteká sa, vrčí sa, ceria sa zuby.
Je úplne jedno, kto je teraz viac a kto menej vinný, kto má lepší a morálnejší kredit, viac demokracie. Veď keby sme tento meter dôsledne používali v každom kúte sveta, rýchlo by sme narazili.
Ani jedna strana nechce ustúpiť. Bol by to predsa prejav slabosti. A to sa dnes nenosí. Lenže inak sa ku kompromisu nedopracujeme. Bez neho nás však nečaká nič dobré.
Pritom by stačilo málo. Veď NATO sa nemusí vzdať politiky otvorených dverí. Stačí kompromisne vyhlásiť, že sa nebude 10–20 rokov rozširovať. To by dokonca USA nebránilo podpísať dvojstrannú obrannú dohodu s Ukrajinou. Alebo by sa Ukrajina mohla vydať cestou Fínska a vyhlásiť neutralitu. Škandinávska krajina má tiež historicky komplikované vzťahy s východnou veľmocou, dlho bola v jej područí.
Hovorí sa, že Rusko žiadnu vojnu nechce, zuby necerí na NATO, ale nátlakovými akciami, strachom, chce Ukrajincov, teda vedenie štátu, donútiť, aby sa sami od seba vydali práve cestou Fínska. Vôbec by tým náš sused neutrpel. Práve naopak. Ukrajina sa potrebuje orientovať na ekonomiku, na reformy. Hospodársky potenciál zostáva nevyužitý, uviazol v oligarchickom systéme a vo vnútorných rozbrojoch. Pritom cesta hospodárskej spolupráce s EÚ je otvorená. Rozpoltenosť v podobe colnej únie s EÚ a spoločného hospodárskeho priestoru s Ruskom, ktorá bola spúšťačom celého diania v roku 2013, je minulosťou.
Keďže s Ukrajinou susedíme, očakávali by sme od našich vládnych politikov, že sa budú pokúšať zmierňovať napätie. Stal sa opak. Na Slovensku vznikla nenávistná protiruská hystéria. Už ani neprekvapila. Veď pred 10 rokmi sme to zažili s Gréckom a predtým sa tejto pocty dostalo Francúzom (nehovoriac o USA). Akoby to bola nejaká naša (stredoeurópska) vlastnosť.
Hystéria by nebola možná, keby Rusko malo lepšiu povesť. V technike, ekonomike či v súčasnej kultúre. Z Ruska neprichádza žiadna inšpirácia, žiadny produkt, ktorý by uchvátil, získal si srdcia obyčajných ľudí. Hovorí sa tomu „soft power“, Američania sú v tom majstri. Ak ruskí vládcovia chcú, aby ich krajina bola viac rešpektovaná, mali by sa nad tým zamyslieť.