V Česku spúšťajú rozšírenie štátnej pomoci v jednoduchom formáte: všetci, ktorých náklady na bývanie prekročia 30 % príjmu, sa môžu hlásiť o dotáciu. Slovensko sa, naopak, čoraz viac motá v zmätku zákonov a pravidiel. Naša regulácia je totiž taký mačkopes – niektorých ľudí chráni, iných nie, a medzi týmito dvomi kategóriami sú ľudia, ktorí sa pohybujú niekde na hrane. Takže vláda ani poriadne nevie, komu pomáhať.
Napríklad rodiny, ktoré bývajú v bytovkách s vlastným kotlom, systém vníma ako veľkoodberateľov. A tí ochranu nepotrebujú. Alebo domácnosti napojené na centrálne vykurovanie CZT. To je síce oficiálne lacnejšie, no rovnako trpia monopolom reťazca subdodávateľov pre svoju oblasť, ktorý sa tiahne od teplárne až do konkrétneho odberného miesta. Takže im štát síce zreguluje časť ceny, ale následne si každý z medzičlánkov “prihodí” euríčko v poplatkoch a domácnosť sa môže sťažovať na vysokú faktúru na lampárni.
Teoreticky máme voľný trh a ľudia môžu prejsť k lacnejšej konkurencii. Prakticky a technicky to však nie je možné, lebo infraštruktúra to neumožňuje. A tak sa nepohnú.
A čo na to vláda? Minister financií Matovič takýmto rodinám odkázal, že majú smolu a majú si pýtať zľavu od samospráv. Presne tých, ktoré samy volajú po pomoci a nevládzu platiť rastúce účty za vlastné zariadenia. Rezort hospodárstva tvrdí, že trh je trh a každý má myslieť na ekonomické hospodárenie. A ministerstvo sociálnych vecí čoraz častejšie pripomína, ako nám klesá nezamestnanosť a radšej sa zameriava na rodičovské dôchodky pre bohatých.