Najmä preto, že Kolíková si vybudovala v médiách takmer dokonalý imidž. Spochybňovanie jej úsudku či zámerov sa spočiatku považovalo za rúhanie. Veď kto by nechcel reformu súdnictva? To, či ministerka mieri na jeho neuralgické body, už bolo druhoradé. Je pravda, že súdna mapa bola na stole dlhšie a o jednotlivých zámeroch sa vedelo, ale zostávalo okolo nej ticho. Preto Kolíková netajila údiv, keď sa na jej veľdielo pred finále začala valiť vlna kritiky.
Zo začiatku sa kritika odbíjala poukazovaním na „staré štruktúry“, nebodaj až skorumpované súdy. To mnohé poctivé sudkyne a sudcov urážalo. Postupne však výhrady získavali na presnosti. Vychádzalo najavo, že toľko ospevovaná, a niekde veru aj veľmi potrebná, špecializácia sudcov, bude v praxi znamenať iba presúvanie sudcov či zamestnancov súdov z jedného mesta do druhého, presadenie z jednej budovy do inej. Kolíková zamýšľala rušiť súdy, ktoré existujú už desiatky rokov. Akoby išlo iba o kšeft s výmenou budov súdov. Pritom efektívnosti súdov by oveľa viac pomohlo, keby ich administratívni pracovníci vykonávajúci dôležitú prácu za až urážajúco nízku mzdu dostali pridané. Na nich ministerka peniaze nie a nie nájsť…
Efektívnosti súdov by oveľa viac pomohlo, keby ich pracovníci vykonávajúci dôležitú prácu za až urážajúco nízku mzdu dostali pridané.
K riešeniu pálčivých problémov by preskupovanie súdov podľa zainteresovaných neviedlo ani okamžite, ani v dlhšom období. Naopak, nástupom reformy by vznikli kvôli novej administratívnej záťaži iba ďalšie prieťahy.
Koalícia na kritiku nedbala, súdnu mapu si dokonca dala do plánu obnovy. Čo má ekonomická obnova spoločné so súdnou mapou, málokto pochopil. Skôr si už vtedy niekto brúsil zuby na pol miliardy eur z Bruselu. Teraz, keď hrozí ich prepadnutie, prišlo na rad vydieranie. Nepomohlo to. Boris Kollár podmienil podporu reformy predložením exekučnej amnestie. Nečudujme sa, je to jeden z hlavných bodov jeho volebného programu. Do amnestií sa však Kolíkovej rezort akosi nehrnie, až to zaváňa ignoranciou. Nakoniec Kollár podmienečne posunul do druhého čítania aspoň reformu okresných súdov. To len preto, že ide o míľnik plánu obnovy, teda skôr o balík peňazí. Navyše Kolíková prisľúbila, že žiadny okresný súd nezruší. Našťastie. Aká je to ale potom reforma?
Je čoraz jasnejšie, že sa už hrá iba o pol miliardy eur z plánu obnovy. Vládnu koalíciu vôbec netrápi, že toľké milióny dáme na niečo, čo nie je treba; zámena budov a skutočné problémy krajiny, napríklad oprava padajúcich mostov, zostanú bez eura. Radšej oželieť pol miliardy, ako ich vyhodiť do vzduchu. Lebo to nie sú peniaze zadarmo, my všetci Európania ich budeme musieť splácať. Kde zostalo volanie po šetrení?
A či už ministerka po blamáži súdnej mapy zostane vo funkcii, alebo nájde v sebe dostatok cti a odstúpi, je pri tejto koalícii pravdupovediac úplne jedno.