Ruský prezident má v jednom veľkú pravdu: súčasnú Ukrajinu stvorilo Rusko. Zabudol však spresniť, že ju stvoril ruský kolonializmus a imperializmus (ten západný nechajme nateraz bokom). A práve z neho majú mnohí dnes oprávnený strach. Pri spochybňovaní ukrajinskej štátnosti a hraníc preto ani my nemôžeme zostať v pokoji. Ak dáme Putinovi za pravdu, môže nastať reťazová reakcia a nikto si v Európe nebude ničím istý. Veď ktorá štátna hranica je daná odpradávna? Zvlášť tá ruská.
Ukrajina je zložitý celok. Dôkazom je premrhaných posledných tridsať rokov, nevyužitý ekonomický potenciál, abnormálna moc oligarchov a korupcia nadmerná aj na pomery východnej Európy. Lenže ruské vedenie účelovo klame, keď sa snaží svetu nahovoriť, že Ukrajina nemá vlastné základy. Dobre vie, že vychádza z Kozáckeho hetmanátu, ktorý existoval v 17. a 18. storočí na území centrálnej Ukrajiny. Že západné oblasti Halič, Bukovina a Volyň boli historicky súčasťou iných celkov, rovnako tak východná Ukrajina (Malorusko), na tom nič nemení. Putin si takýmito manipulatívnymi rečami dnes hrdých Ukrajincov na svoju stranu nikdy ani čiastočne nezíska.
Ak dáme Putinovi za pravdu, môže nastať reťazová reakcia a nikto si v Európe nebude ničím istý. Veď ktorá štátna hranica je daná odpradávna?
Zároveň, ak na Ukrajine za svoj materinský jazyk považuje ruštinu takmer tretina obyvateľov, nemalo by im byť bránené vzdelávať sa v ňom, komunikovať či kultúrne sa rozvíjať, ako sme svedkami v posledných rokoch. Ak sa tak bude naďalej diať, bude mať Rusko vždy po ruke veľmi významný argument. Veď ochrana menšín patrí dnes k zásadným atribútom demokratickej spoločnosti. Západ by si nemal na Ukrajine zakrývať oči „lebo Rusko“. Nemali by sme ani podceňovať fakt, že Rusko je prostredníctvom Kyjevskej Rusi spojené s Ukrajinou pupočnou šnúrou. Je to základ ruskej štátnosti, civilizácie, má emocionálny náboj.
Hlavný argument, že Rusku by sme nemali v ničom ustupovať, lebo jeho imperiálne chúťky sa nezastavia na hraniciach samozvaných republík, je možno trochu zveličený. Rusi dobre vedia, že na Ukrajine by ich čakal veľký odpor, nekonečný konflikt, ktorý pre nich nemôže dopadnúť úspešne. To nevylučuje, že ich taktikou je hrozba pomalého ukrajovania z územia Ukrajiny. Je veľmi nepravdepodobné, že Ukrajina získa späť stratené územia. Nebude to v medzinárodnom práve žiadna výnimka. Rusko dobre vie, že časom bude môcť argumentovať viacerými príkladmi bez jasného medzinárodno-právneho štatútu: Monako, Gibraltár, ostrovy Jersey a Man, Andorra, Lichtenštajnsko, španielska Ceuta, Melilla a Západná Sahara, Bakasský polostrov v Afrike či (severo)americké Portoriko.
Preto jediným riešením pre Ukrajinou je písomná dohoda medzi Ruskom a Západom (USA, NATO). To si uvedomil aj prezident Volodymyr Zelenskyj. V stredu vyzval oba bloky, aby dali Ukrajine okamžité, jasné a konkrétne bezpečnostné záruky. Dal tak zreteľne najavo, že Ukrajina chce byť slobodná a nechce byť vazalom žiadnej veľmoci. Je to pre ňu jediná cesta.