Ten je však dnes realitou. Putinovi sa nepodarilo zvrhnúť demokraticky zvoleného prezidenta ani vládu. Moment prekvapenia nevyšiel. Ukázalo sa, že ruská armáda vôbec nie je taká silná, ako sa traduje. Dosadenie bábkovej vlády – verme – sa navždy odkladá. Československý scenár z roku 1968 nevyšiel, stále hrozí ten maďarský z roku 1956.
Momentálne Moskva nevie, čo má robiť. Mierové rokovania padnú aj jej vhod. Ruské sily sú však neďaleko Kyjeva, čo umožňuje počas vyjednávaní tlačiť na ukrajinské vedenie. Bez hlavného cieľa – podpísania neutrality Ukrajiny – Putin asi armádu nestiahne.
Lenže bude čeliť čoraz väčšiemu odporu odhodlaných Ukrajincov. Tí sa im nevzdávajú, ako sa diktátor snažil nahovoriť svojim vojakom. Na obsadenie celej Ukrajiny Rusko nemá ani kapacity. Ruské vedenie podľahlo klamu. Domnievalo sa, že „polovica“ Ukrajincov si želá „oslobodenie“ od Západu.
Ustavičné poukazovanie na historické paralely, stále boľavé jazvy na duši a tele Ruska ešte žiadnu krajinu nepohli vpred.
Ešte horšie je, že aj keby Putin dosadil v Kyjeve vlastnú vládu, mier by nenastal. Čo si vlastne Rusi predstavovali? Že Ukrajinci sa vzdajú, že im nikto nepomôže, že nevyvolajú po celom svete búrku nevôle, že ekonomické sankcie budú opäť iba kozmetické? Aj keby polovica Ukrajiny bola pod kontrolou Ruska, kto by uznal takú vládu? Či by ju ruský diktátor pripojil na základe zmanipulovaného referenda k Rusku? Problémy by sa pre Rusko neskončili. Čo by tým Putin, panebože, dosiahol?
Šialenec to však nie je, ako niektorí tvrdia. Len žije v inom svete. Ponorenie do histórie v posledných rokoch Putina dostalo mimo reality. Ustavičné poukazovanie na historické paralely, stále boľavé jazvy na duši a tele Ruska ešte žiadnu krajinu nepohli vpred. Pokiaľ si ruské vedenie myslí, že je ohrozené Západom a požaduje neutralitu Ukrajiny, tak by sme sa to mali snažiť pochopiť.
Mnoho analytikov či diplomatov už po konci studenej vojny upozorňovalo, že rozširovanie NATO na východ sa nemusí skončiť dobre. Varovania sa zľahčovali. Dnes došlo na ich slová. Ako napísal významný britský novinár Simon Jenkins v Guardiane, ide o zlyhanie európskej diplomacie za posledných tridsať rokov.
Dosiahnutie mieru nebude jednoduché. Putin možno chápe, že invázia nevyšla, ale prehrať bude chcieť so cťou. Čo to znamená, zatiaľ netušíme. Okolo Krymu ruská armáda zabrala veľkú časť územia. Bude sa ho chcieť vzdať? Bude Západ ochotný zrušiť sankcie po stiahnutí vojsk? Ak nie, ruská ekonomika bude krvácať. Putin tak bude zahnaný do kúta a bude sa vyhrážať poslednou zbraňou, ktorú má – atómovou. Lebo Rusko žiadne iné mocenské páky nemá. Čo si diktátor zabudol všimnúť, keď v hlave rozjímal o historickej veľkosti svojej krajiny. On k jej veľkosti vôbec nepomáha, naopak, škodí celému Rusku.
Musíme byť však opatrní, pretože človek vnútorne presvedčený o svojej mesiášskej historickej úlohe je schopný všetkého.