A širšie, do geopolitického konfliktu medzi USA a Ruskou federáciou, ktorého dejiskom na hraniciach NATO sa stala Ukrajina. Stretnutie, na ktoré sa upierajú nádeje na ukončenie vojny, od ktorého závisí podoba sveta po tom, čo sa skončia boje. Nádej na prvoradý predpoklad možnej budúcnosti – na mier.
Keď je džin vojny vypustený z fľaše, neostáva veľa priestoru na filozofovanie. Na triezvy úsudok však viac ako kedykoľvek. Rokovania sa začali, ale boje sa pritvrdzujú. EÚ a USA reagujú sankciami, ktoré majú oslabiť ruskú vojenskú eskaláciu. V hre je SWIFT, skoncovanie s Nord Stream 2, blokovanie účtov a vypovedanie medzinárodných ropných zmlúv a osobných účtov ruskej oligarchie. Akokoľvek však robíme široké ramená, džin desaťročia neriešenej a hlavne eskalovanej rovnováhy je vonku a s ním aj naša najväčšia slabina – závislosť od plynu a ropy.
Nateraz vízie budúcnosti odložme: treba zastaviť vojnu. Všetko, čo sa doposiaľ podniklo, je len zrkadlom bezmocnosti EÚ proti politike ropných magnátov a embárg v rozvrátených tretích krajinách. To všetko sú len gestá a diplomatické pokusy zlyhávajúce, presnejšie, žiadne. Neexistuje žiaden nerv, ktorý by ruskú vládu vo vojne dokázal oslabiť – okrem Gazpromu (Nord Stream 1), ktorý poháňa viac ako 40 percent nemeckého, a tým európskeho, priemyslu. Trúfne si niekto na takéto oslabenie? Otázka! Trúfne si niekto na ekonomický a sociálny prepad, aký Európa poznala len zo správ o exportovaných vojnách v treťom svete? Sotva.
Existuje však zdroj, ktorý by mohol závislosť od ruskej ropy zastaviť. Neprišiel (už dávno) čas odstrániť devastačné embargo na Venezuelu, ktorá sa „previnila“ len tým, že zdanila západných ropných magnátov? Kto si trúfne?