Doba plná vášní a obáv, čo prinesie zajtrajší deň, rodí zvláštne slová na upokojenie obyčajných smrteľníkov. Jednoducho povedané, hľadá sa zubadlo, ako zabrániť rastu cien potravín, bez ktorých si nevieme predstaviť život. Ide najmä o chlieb, mlieko, maslo, múku, pravdepodobne vajíčka, cukor, olej. Dovedna ide o tucet potravín, hoci minister Vlčan si želá ich zoznam rozšíriť.
Ak si niekto predstavuje, že udržanie historických marží, ktovie či tento pojem nevojde do učebníc ekonómie, znamená zmrazenie cien, tak sa mýli. Ceny kľúčových poľnohospodárskych surovín rastú takou závratnou rýchlosťou, že sa nemôžu nepremietnuť do cien potravín, ktoré sa z nich vyrábajú. Vláda sa usiluje o riešenie, kde zostanú celí dodávatelia (poľnohospodári, potravinári), sýti budú aj obchodníci a prežijú (ako-tak) aj spotrebitelia.
História pozná množstvo všakovakých deklarácií usilujúcich sa o zmier nezmieriteľných. Lenže v čase, keď svet prišiel o obrovské množstvo pšenice, slnečnice a repky zablokovanej vojnou v čiernomorských prístavoch, sa nemožno čudovať, že ich ceny rastú do neba. A keby len to. Už sa objavujú aj prípady, keď napríklad Srbsko zablokovalo vývoz stolového oleja – aj smerom na Slovensko.
Až teraz si možno s hrôzou uvedomujeme, čo je to mať dostatok vlastných potravín a nebyť vydaný na milosť a nemilosť dodávok spoza hraníc. Naše poľnohospodárstvo a potravinárstvo ich v plnom rozsahu nevie okrem obilia – múky, cukru, ako-tak vajec či mlieka zabezpečiť. Desaťročia zanedbávanú potravinovú sebestačnosť nevyrieši nijaká deklarácia.