Pritom v minulom roku mnohí našetrené peniaze vložili práve do akcií. Neúmerný rast na svetových trhoch ich naplňoval prílišným optimizmom. Najmä v dôchodkovom sporení už nikto nechcel ďalej trpieť nulové výnosy z dlhopisov a rýchlo chcel presedlať na raketovo rastúce akcie. A ak sa k tomu počas roka pridružil prudký rast cien komodít, zvlášť plynu, v očakávaní zastavenia dodávok z Ruska, nebolo nad čím váhať.
Málokto si uvedomoval, že nadpriemerný rast na finančných trhoch nemá oporu v reálnej ekonomike. Tá sa po strmom páde v prvej vlne pandémie sotva pozviechala, keď ju zachvátila nová pohroma v podobe rozpadu globálnych dodávateľsko-odberateľských reťazcov. To malo vplyv na vzostup inflácie. Tá ešte viac nabádala ľudí, aby nakúpili akcie, kde úsporám nehrozili markantné straty. Že po minuloročnej divokej jazde bude logicky nasledovať pauza v podobe korekcie – zreálnenia cien akcií, sa nemyslelo.
Tragédia na Ukrajine všetkých prebudila z ružového sna. Naraz sa svet ocitol v neistote a burzy reagovali výpredajom. Ceny akcií začali prudko padať, pri komoditách zase rásť. Úspory v akciách idú dole, inflácia hore.
Netreba však podliehať panike. Po vypuknutí akejkoľvek krízy trhy vždy reagujú prudkým pádom: po inváziách do Iraku v rokoch 1990 a 2003, po teroristických útokoch 11. septembra a v Madride 2004 či po prasknutí realitnej bubliny v roku 2008. Prepady vždy trvali pár týždňov a potom sa trhy postupne vracali na pôvodnú úroveň. Ani tentoraz to nebude inak. Veď ceny ropy už začali prudko klesať.
Ľudia by sa preto nemali čoho obávať. Ceny akcií sa možno nevrátia tak skoro na rekordné čísla minulého roka, ale budú sa im postupne približovať (ak sa vojna na Ukrajine nerozšíri). Rast akcií je totiž jeden zo základných kameňov kapitalistickej ekonomiky.