V apríli 1942 nasledoval ďalší transport s 965 dievčatami z bratislavskej Patrónky. V tom prvom bola aj moja blízka známa, pani Hilda Hrabovecká. Počas vojny stratila v plynových komorách takmer celú rodinu. Mala 16 rokov. Neraz sa pýtala, načo prežila práve ona.
Dovoľujem si byť osobná, aj preto, že s Hildou Hraboveckou sme v rozhovoroch jej osud často prepletali so zložitými zákrutami ľudských dejín a modernej svetovej politiky, ktoré na jednej strane jednotlivca zasadzujú do kolektívnej mašinérie čoraz priemyselnejšieho vyvražďovania, podrobovaniu sa a vojnám, na druhej strane od neho spupne požadujú, aby za svoj osud niesol individuálnu zodpovednosť. A nielen za svoj, aj za osud celej spoločnosti. Nelogické, nespravodlivé? Určite áno. Lenže vzácne bytosti, ktoré prežili utrpenie kolektívneho šialenstva, trvali práve na tom, že jedine individuálny vzdor je to, čo má cenu; jedine osobná vzbura proti kolektívnemu šialenstvu je to posolstvo, ktoré v časoch vojny môže človek ponúknuť ľudstvu ako trvalú hodnotu pre budúcnosť. „Nevrav nikdy, že si na poslednej ceste,“ spieva sa v židovskej partizánskej piesni. Načo je toľko utrpenia, aký je význam vzdoru, ak navyše znižuje možnosť človeka v mašinérii prežiť?
Stará rabínska múdrosť hovorí, že odpoveďou na utrpenie človeka je rozprávať príbeh. Dnes sa tomu hlúpo hovorí „naratív“, pritom len ide o prostý, číry ľudský príbeh. To, aký zmysel dáme príbehu o vlastnom utrpení, je práve tá osobná zodpovednosť za formovanie spoločnej budúcnosti, spoločných dejín. A asi aj odpoveď na Hildinu otázku, načo prežila.