Ešte nikdy nebolo Slovensko také závislé od dovozov potravín ako v súčasnosti. S výnimkou obilia, cukru a olejnatých semien vlastne nevyrábame žiadnej potraviny dosť. Isteže je dobré byť súčasťou veľkého spoločenstva, akým je Európska únia, ktorá má v súčte prebytok potravín, no ešte dôležitejšie je mať vlastnú komoru plnú. Zablokovanie štyroch miliónov ton slnečnicového oleja na Ukrajine otriaslo istotami všetkých odberateľov v Európe. Nie sme výnimkou. Čo z toho, že sami dorobíme dosť repky aj slnečnice, naša sebestačnosť v olejnatých semenách je viac ako dvojnásobná, keď si nevieme doma vylisovať jedlý stolový olej.
Pred pár dňami upozornil ukrajinský minister poľnohospodárstva, že Ukrajina, jeden z najväčších výrobcov obilnín a olejnín, bude mať v dôsledku vojny problémy obsiať plochy jarín. Kam porastú ceny potravín, keď teraz pšenica, repka a slnečnica dosahujú maximá, o akých sa nikomu ani len nesnívalo? Potraviny už nie sú brzdou inflácie, ale začínajú ju roztáčať, k čomu neprispieva len vojna a ňou spôsobený nedostatok obilnín a olejnín na niektorých trhoch, ale aj sucho.
Ak máme mať istotu potravinového bezpečia, musíme viac investovať do potravinového hospodárstva. Zoči-voči investičnému dlhu slovenského potravinárstva, ktorý je vyčíslený na viac ako jednu miliardu eur, stojí náplasť v podobe 170 miliónov eur. A kde sú ešte investície do poľnohospodárstva? Tam smeruje nejakých vyše sto miliónov eur. Zoči-voči problémom, ktoré sa vynárajú ako ľadovec pred bezstarostne sa plaviacim Titanicom, ktorého osadenstvo sa živí viac ako z polovice dovážanými potravinami, vyvstáva otázka, ako vlastne premýšľali kompetentní pri zmene hospodárskeho kurzu krajiny, keď zostavovali plán obnovy.
Vojna na Ukrajine odhalila slovenskú potravinovú nahotu, odkladanie vecí na potom, prenášanie zodpovednosti na obchodné siete, ktoré zabezpečia dostatok potravín dovozom odkiaľkoľvek.
Na obnovu potravinovej sebestačnosti totiž nenašli ani jediné euro, zato sú tam zdroje vyčlenené na zelené strechy budov. Ochrana životného prostredia dovedená podchvíľou až do absurdity na jednej strane a na druhej nevnímanie reálnych potrieb poľnohospodárstva a potravinárstva. Krajina, ktorá mala kedysi rozsiahly a funkčný závlahový systém, si už roky nevie poradiť s tým, ako ho aspoň v obmedzenej miere revitalizovať a zvýšiť výrobu ovocia a zeleniny.
Rozpoznať, čo je hlavné a čo vedľajšie, zdá sa, že to je hlavný problém slovenskej politiky, ktorá pre stromy nevidí les. Vojna na Ukrajine odhalila slovenskú potravinovú nahotu, odkladanie vecí na potom, prenášanie zodpovednosti na obchodné siete, ktoré zabezpečia dostatok potravín dovozom odkiaľkoľvek. Že sú to prebytky, často druhotriedne, to síce ukázalo nemálo škandálov, všetky však rýchlo zanikli v huriavku iných káuz.
Nemôžeme si klamať, že niečo zlé sa nestalo. Stalo sa. Ľahostajnosťou k potrebám chlebového odvetvia, prižmurovaním očí nad korupciou v ňom, neschopnosťou vhodnou podpornou politikou primať podniky k žiaducej štruktúre výroby, sme sa ocitli na potravinovom dne. Sme nahí v tŕní a pokiaľ nezačneme robiť naozaj aktívnu agrárnu politiku využívajúcu potenciál krajiny a všetkých poctivých hospodárov, v tŕni aj zostaneme.