„Nech teda zdochnú intelektuáli!“ kontroval mu generál Millán Astray. „Vo vojne na pochybovanie nie je čas! Nech žije smrť!“ Po procese s Adolfom Eichmannom sa musela Hannah Arendtová pred binárnou spravodlivosťou obhajovať, že jej analýza banality zla neznamená, že obviňuje židovské obete, ani že Eichmannovi odpúšťa: „Usilovať sa pochopiť nie je to isté, ako odpustiť. To je povinný si uvedomiť ktokoľvek, kto sa čo len jediný raz k téme opováži položiť pero na papier!“
Dnes máme na stole Akčný plán koordinácie proti hybridným hrozbám. Hybridné pôsobenie, a to predovšetkým v súvislosti s prokremeľskou propagandou, sa rozšírilo do hlavného prúdu, čo zhoršuje celkové pnutie v spoločnosti. Najmä teraz, keď je vojna, a na pochybovanie času málo. Nebodaj by si to niekto vysvetlil, že Putinovi jeho zločin odpúšťame. Podľa výskumu Ústavu experimentálnej psychológie SAV nielen ľudia „ s nižším vzdelaním a menšou schopnosťou analýzy“ veria napríklad tomu, že voči ruskojazyčnému obyvateľstvu bola na východe Ukrajiny „páchaná genocída“ alebo že za ruskú agresiu „môže Západ“. Zväčša má ísť o ľudí, ktorí tvrdia, že sa mali lepšie v minulom režime. Cynik by povedal, že už len tým sa diskvalifikujú zo slušnej spoločnosti.
Lenže také jednoduché to nie je. Môžeme sa čudovať, rozčuľovať aj to považovať za nebezpečné. Ale jediné, čo je našou morálnou povinnosťou, a čo je aj zo všetkého najťažšie, je usilovať sa pochopiť a byť absolútne poctivý v historickej analýze a podávaní informácií. Pretože zvíťaziť neznamená aj presvedčiť. Žiadna cenzúra na svete ešte nikdy neodstránila príčiny javov, ktoré si predsavzala vyhubiť. Naopak, čím viac bojovala proti propagande, tým viac sa na ňu sama podobala. A to je urážka ľudskej kapacity myslieť.