Nemožno sa zbaviť pocitu, že Heger ani nikdy netúžil stáť na čele vlády, no keď ho okolnosti donútili, nejako to už v záujme stability a udržania koalície „pretrpí“. Heger nie je výrazný politik a stále zostáva v tieni Matoviča. Nikdy sa voči svojmu straníckemu šéfovi nevymedzil, nikdy mu v ničom neoponoval, a tak nečudo, že opozícia ho stále častuje posmešným označením „hovorca Matoviča“.
Jednoducho na viac asi nemá, no pozitívne je, že vládu riadi takýto nekonfliktný typ, pretože ak by bol na jej čele zostal Igor Matovič, je veľmi pravdepodobné, že by sa medzičasom konali predčasné voľby a tie by OĽaNO odsunuli do úplného zabudnutia. Takto majú Obyčajní v aktuálnych prieskumoch aspoň 7,8% (Focus) či 9,4% (AKO) a stále žije nádej, že vo voľbách sa im podarí dosiahnuť lepší výsledok, hoci k zemi ich ťahá práve Matovič, ktorému dôveruje iba 11¤% ľudí.
Výmena na poste premiéra síce zachránila túto koalíciu, no Heger ani zďaleka nenaplnil očakávania, ktoré boli do neho vkladané. Napriek tomu, že po roku chaosu sa mu podarilo upokojiť situáciu, výsledný dojem je dosť rozpačitý.
Je to však taká kvadratúra kruhu – OĽaNO na čele s Matovičom má len malé šance na úspech, no bez neho je existencia hnutia nemysliteľná. A predstava, že by sa dokázal stiahnuť do úzadia a prenechať miesto Hegerovi, je takmer z ríše sci-fi (lebo v tomto prípade to závisí len od neho a nevyvíjajú na neho tlak traja koaliční partneri). A tak OĽaNO i samotná vláda sú odsúdené na večné motanie sa v kruhu.
Nepochybne veľkým pozitívom Hegerovho kabinetu je to, že spor medzi Matovičom a Sulíkom trochu ustal, objavil sa však nový medzi poslancami nespokojnými s tým, ako Veronika Remišová vedie stranu Za ľudí, ktorý napokon vyústil do ich odchodu k SaS.
Zvláštne je, že nik doteraz neriešil novú koaličnú zmluvu, pretože zmenený pomer síl v koalícii by sa mal odzrkadliť v novej zmluve. To tiež istým spôsobom ukazuje na neštandardnosť tejto vlády.
No hlavný problém je ten, že Heger nie je líder. To sa ukazuje najmä pri presadzovaní reforiem, ktoré si koalícia predsavzala prijať. Chýba autorita, ktorá by ich bola schopná takpovediac zastrešiť. A tak sa napríklad reforma súdnictva stále odkladá.
Ďalší problém sa ukazuje na pôde Národnej rady. Napriek tomu, že koalícia disponuje ústavnou väčšinou, pri hlasovaniach v parlamente má len veľmi krehkú väčšinu. Dve zásadné reformy – zdravotníctva a národných parkov – by na sklonku minulého roka ani neboli prešli, nebyť podpory „odídencov“ – Tomáša Valáška a Miroslava Kollára.
No a pri tohtotýždňovom odvolávaní ministra Mikulca to vyzeralo, že koalícia melie z posledného. Poslanci za Sme rodina ani nehlasovali! Je preto nanajvýš otázne, dokedy sa dá v takomto mode fungovať.