Keď sa na jeseň začne vykurovacia sezóna a ľudia budú mrznúť v studených bytoch a bez teplej vody, bude im úplne jedno, či sme za plyn z Ruska zaplatili rubľami, alebo trebárs mongolským tugrikmi. Búchanie sa do pŕs a silné slová sú jedna vec, no možný kolaps celého slovenského hospodárstva niečo iné. Pretože je jasné, že nedostatok plynu by sa najviac dotkol práve priemyslu.
Prestaňme sa už konečne klamať: Je to Putin, kto má v rukách rozhodnutie, či zatvorí kohútik s plynom, alebo ho nechá otvorený.
Samozrejme, EÚ musí byť jednotná a od ruskej strany vyžadovať dodržiavanie dohôd. Zároveň však musí byť pripravená na plán B či C. Cesta z krízy nevedie cez vzájomné obviňovanie sa a popieranie reality. Ak chceme tento problém vyriešiť, mali by sme si najprv priznať, že sme sa v kríze ocitli, a nie si maľovať vzdušné zámky.
Namiesto silných slov by mali politici predstúpiť pred verejnosť a povedať: „Dlhé roky sme kašlali na energetickú bezpečnosť Slovenska, a teraz sa nám to vypomstilo.“ A následne by mali predstaviť plán na najbližšie roky. Lebo o šesť mesiacov, keď bude treba naplniť zásobníky s plynom, sa nedajú očakávať žiadne zázraky.
Treba urobiť všetko preto, aby sme boli energeticky čo najviac sebestační. Už včera bolo neskoro. Režim v Moskve je obludný, no o nič lepší nie je ani ten v Rijáde. No a bridlicový plyn, ktorý sa ťaží metódou frakovania, tiež nie je veľmi ekologický. Ponúkajú sa nám len zlé a ešte horšie riešenia, navyše sme značne limitovaní dopravnými kapacitami na prepravu plynu.
Práve táto kríza nás na druhej strane môže naštartovať a konečne začneme v oveľa väčšej miere využívať energeticky obnoviteľné zdroje.