K tým zaručene patrí i spojenie morálnej výchovy detí a mladistvých s náboženskými interpretáciami sexuality zo strany agilných jednotlivcov pôsobiacich v cirkevných inštitúciách.
Trenčianski gymnazisti upozornili na to, že ich hodiny náboženstva sa zavše viac ponášajú na sexuálnu výchovu, ktorej úlohou je pravdepodobne vydesiť mladého človeka hrozbami z morálnych následkov zakázaného ovocia hneď v rozpuku. Práve v období, keď je psychologicky vítanejšie môcť sa s intímnymi otázkami obracať na školu a rodinu s dôverou bez strachu z rán pekelných a vyhnúť sa tak neraz celoživotným devastačným traumám, považujú vyučujúci za potrebné „postupovať podľa cirkevných dogiem“ a prezentovať „oficiálny postoj cirkvi“. Jadrne povedané, prebúdzajúcu sa sexualitu znechutiť a otráviť podľa možností do takej miery, aby človek sám seba dostatočne znenávidel a mohol tak toto sebabičovanie úspešne odovzdávať mnohým a mnohým nasledujúcim pokoleniam.
Dá sa vôbec brať vážne „teológ zaoberajúci sa homosexualitou“, ktorý má v záujme údajného zdravého vývoja mladého človeka potrebu pliesť do svojich „dogiem“ psychologizujúci závan odborne sa tváriacich vyjadrení o tom, že homosexuálne sklony sú „následkom narušených, nedostatočných a zranených vzťahov“? Vážení, veď to by sme tu za tie tisícročia boli „teplí“ a „teplé“ prakticky všetci. Tí, ktorí chcú náboženskú výchovu udržať pri živote, by si raz a navždy mali uvedomiť, že nie sexuálna inklinácia je cestou do pekla, ale práve tá hrôza, strach a trest, ktorými je dláždená cesta dobrých úmyslov. Je povzbudzujúce, že na takéto praktiky poukázali práve žiaci, o ktorých sa nepredpokladalo, že prehovoria.