Kým sa ministri rozhýbali, chvíľu to trvalo, no ako sa hovorí radšej neskôr ako nikdy. Na stole je tak plán pomoci rodinám v hmotnej núdzi, rodinám s deťmi, ako aj pomoci pre nízkopríjmové skupiny bez detí, v celkovej sume 133 miliónov eur.
Takáto jednorazová pomoc síce núdznym na chvíľu vytrhne tŕň z päty, no vzhľadom na to, že vojna na Ukrajine sa bude možno vliecť dlho a vyhliadky na zlepšenie ekonomickej situácie sú nepriaznivé, o pár týždňov budú zasa tam kde predtým. A potom budú nútení opäť každý deň premýšľať, či budú mať dosť peňazí na stravu či nájomné. Potrebné sú preto systémové riešenia.
Nemali by sme zabúdať na to, že kríza ľudí radikalizuje. Weimarské Nemecko by pre nás malo byť dostatočným varovaním. Politika úsporných opatrení – škrty v sociálnych dávkach a znižovanie výšky podpôr v nezamestnanosti, ktorú počas veľkej hospodárskej krízy robili pravicové vlády – vydláždila cestu k moci Hitlerovi.
Napríklad v rokoch 1931 – 1933 sa v proletárskych štvrtiach Berlína na stenách domov objavilo heslo: Najprv jedlo, až potom nájomné! Zúfalí nezamestnaní, ak mali voliť medzi tým, či nakŕmia svoje deti, alebo zaplatia nájomné, zvolili prvú možnosť. Nedoplatky na nájomnom im tak narástli do horibilných výšok, čo ich v konečnom dôsledku pripravilo o strechu nad hlavou.
Dnes sa ocitáme v podobnej situácii. Raketovo rastú ceny potravín a pohonných hmôt. Ľudia, ktorí už predtým mali problém vyjsť s peniazmi a prežívali od výplaty k výplate, stoja pred dilemou, ako to všetko zvládnuť. A bez pomoci štátu to nezvládnu.
Táto kríza, poháňaná vlnou zdražovania, raz pominie. Mohla by však poslúžiť na zásadné prehodnotenie sociálnej politiky v oblasti bývania. Slovensko ako jedna z mála krajín EÚ nemá príspevok na bývanie. Ten napríklad funguje v susednom Česku. Prostredníctvom neho štát nízkopríjmovým domácnostiam, ktorých výdavky na bývanie presahujú 30 percent z čistého príjmu, dorovnáva náklady na bývanie. Šancu dôstojne bývať tak majú ľudia s nízkym príjmom.
Táto kríza, poháňaná vlnou zdražovania, raz pominie. Mohla by však poslúžiť na zásadné prehodnotenie sociálnej politiky v oblasti bývania. Slovensko ako jedna z mála krajín EÚ nemá príspevok na bývanie.
Príspevok je len jeden z nástrojov. Pri sústavne sa zvyšujúcich cenách bytov je ilúziou, že všetci si prostredníctvom hypoték a stavebného sporenia môžu zaobstarať vlastné bývanie. Najmä vo väčších mestách, kde ceny stúpli priam do astronomických výšok, je to nereálne. Aj tu sa však núka príklad, a pritom vôbec nemusíme „objavovať Ameriku“.
V susednom Rakúsku si v období po prvej svetovej vojne uvedomili, že mať strechu nad hlavou je pre ľudí to najdôležitejšie. A tak začali s masívnou výstavbou sociálnych bytov. Dnes viedenský magistrát vlastní a spravuje každý štvrtý nájomný byt v meste!
Je zrejmé, že sa to dá, len treba chcieť (a trochu menej kradnúť)…