Až tak, že Macron radšej ani nerobil kampaň a nezúčastnil sa ani jednej debaty s ostatnými kandidátmi. Zmohol sa na jeden veľkolepý míting v známej parížskej obchodnej štvrti La Défense. Nevyhnutnú pozornosť médií mal ako hlava štátu zaistenú. Vyslúžil si ju najmä neustálou aktivitou na medzinárodnom poli, riešením vojny na Ukrajine. Ak by sa pustil do súboja, všetka pozornosť by sa upriamila na hodnotenie jeho vládnutia, na sľuby, ktoré nesplnil. Bol to on, od koho pred piatimi rokmi zvlášť mladí ľudia čakali spoločenské a ekonomické zmeny. Podarilo sa mu toho málo. Nielen pre pandémiu, ktorú Francúzsko určite zvládlo lepšie ako Slovensko. Predtým musel čeliť protestom žltých viest, teda podnikateľom z vidieka, ktorí po zvýšení daní na benzín už nedokázali prežiť. Rozdiel medzi Parížom a vidiekom je veľký. Pandémia viaceré problémy odsunula nabok, ale prezidentská kampaň ich opäť oživila.
Vyzývatelia Macrona sa zviezli na vlne hnevu a beznádeje, ktorá zaplavila celé Francúzsko, a tiež na vlne zhoršujúcich sa ekonomických pomerov, najmä klesajúcej kúpnej sily bežných ľudí.
Le Penová v súboji o druhé miesto zvíťazila aj preto, že zvolila kontaktnú kampaň a autobusom obchádzala dediny a mestá (podobne ako Miloš Zeman v 90. rokoch). To bol rozhodujúci moment, ktorým si naklonila nerozhodnutých voličov. O tých bojovala s bývalým novinárom, veľmi vlastenecky naladeným Éricom Zemmourom a so spoločnou kandidátkou tradičnej pravice Valériou Pécresseovou. Tí sa tiež zviezli na vlne hnevu a beznádeje, ktorá zaplavila celé Francúzsko, a tiež na vlne zhoršujúcich sa ekonomických pomerov, najmä klesajúcej kúpnej sily bežných ľudí.
K úspechu Le Penovej dopomohla aj zmena imidžu. Už nehovorila o vystúpení z EÚ či z eurozóny, ubrala z radikalizmu, stala sa prijateľnejšou pre širšie vrstvy. Ani to jej nemuselo stačiť. Tradičný ľavičiar starého strihu Jean-Luc Mélenchon (so ziskom 22 %) jej dýchal na chrbát do poslednej chvíle. Ak by mal podporu celej ľavice, možno by ju aj porazil. Ostatných ľavičiarov – zeleného Yannnicka Jadota, komunistu Fabiena Roussela či Annu Hidalgovú z bývalej dominantnej Socialistickej strany deklasoval. Naposledy menovaná nezískala ani dve percentá. Debakel Pécresseovej a Hidalgovej ukazujú, že tradičná ľavica a pravica sú mŕtve.
Ak by sme dali dokopy všetkých nespokojných voličov, musela by v druhom kole vyhrať Le Penová. Lenže také jednoduché to nie je. Z porazených kandidátov ju podporuje iba Zemmour, Pécresseová podporila Macrona. Jej minulosť obyčajných Francúzov stále varuje. Radšej aj so škrípaním zubov hodia hlas Macronovi. Ten má teraz dva týždne na to, aby národu vysvetlil nesplnené sľuby, zlyhania, elitárstvo a načrtol konkrétne kroky.
Ale ani jeho víťazstvo nemusí nič znamenať. V júni sa budú konať parlamentné voľby. Mélenchon, Le Penová, Zemmour či Pécresseová môžu práve v nich zabodovať, nechať vyslyšať hlasy hnevu. Nebolo by prekvapením, keby nová vláda (parlament) a prezident boli úplne iného politického razenia (tzv. kohabitácia) a vzájomne sa blokovali. To môže paradoxne vyústiť do ešte väčšej rozhorčenosti a spoločenskej krízy. A prípadný požiar sa môže rozšíriť do celej Európy.